Naše dovolenky

  Autor: Nona

 

                   10.7.2003, 13.27 hod. Vyrážame na našu prvú spoločnú dovolenku. Chceli sme vyraziť hneď ráno, ale vďaka chaosu, ktorý v dome vládne po sťahovaní, to jednoducho skôr nešlo. Plán dovolenky je jasný. Vyrážame smerom na Maďarsko. Zastavujeme sa nakrátko v Bratislave, kde dopĺňame zásoby jedla a benzínu a o 18.30 hod. prechádzame hranice medzi Slovenskom a Maďarskom. Zatiaľ netušíme, kde zostaneme na noc, ale prichádza momentálny nápad a smerujeme na Balaton. Sme štyria. Dvaja dospelí, dve deti. Máme so sebou dva malé stany. Prichádzame k Balatonu a zostávame na noc v kempe Csopak.

Cesta k Balatonu nie je nijako zaujímavá, ale naskytol sa pekný pohľad na zapadajúce slnko, pod ktorým visel veľký čierny mrak a slnko sa snažilo tento mrak presvietiť, čo sa mu na niekoľkých miestach podarilo a vyzeralo to, akoby padal z mraku svietiaci dážď. Do kempu prichádzame takmer potme. Platíme za stan, za osoby a už sa vrháme na stavanie stanov. Popŕcha. Snáď z toho nebude dážď. Jeden stan je klasické Áčko, ten druhý trochu modernejší. O 10 minút je už všetko postavené a púšťame sa do neskorej večere. Prší viac. Vonku je už úplná tma, ale vďaka lampám v kempe nemusíme jesť pri rozsvietených baterkách. Dojedli sme posledné sústo a spadla posledná kvapka dažďa. Ideme na prechádzku. Balaton je temný a nad ním sa vznáša para. Po horúcom dni sa ochladilo, ale stále je príjemne. Deti obdivujú tobogan, my sledujeme svetlá na vzdialenom brehu Balatonu. Pláž je upravená a malé hotelíky či penzióny sú stavané v štýle modernej Ameriky. Všade sú svetlá a kvety a na pláži sa prechádzajú ľudia dlho do noci. Ešte viac sa schladilo a tak sa vraciame do kempu a po večernej hygiene sa ukladáme k spánku. Zaspávam so spomienkami na práve strávený prvý deň dovolenky. Za zmienku stojí snáď aj to, že kemp bol cenovo prístupný. Mohli sme zaplatiť buď 3 000 forintov, alebo 13 eur. Nevieme maďarsky, ale dá sa dohodnúť aj nemecky a anglicky. Je polnoc, v kempe utíchajú hlasy a všetci zaspávame. Opäť prší.

 

                    11.7.2003 Zobúdzame sa na teplo v stane, pretože slniečko ho už pár hodín intenzívne vyhrieva. Vonku je dosť silný vietor. Raňajkujeme pri kempingovom stolíku, každý to, čo má rád. Po raňajkách balíme stany a chystáme sa na odchod. Balenie stanov trochu skomplikovali deti a vietor. Deti uvoľnili kolíky a vietor nám vzal stan. Našťastie sme ho včas chytili. O 9.35 hod. opúšťame kemp a popri Balatone vyrážame na ďalšiu cestu. Naším cieľom je prejsť Maďarskom, prekročiť hranice Rumunska a dostať sa čo najďalej. O 16.00 hod. prekračujeme hranice medzi Maďarskom a Rumunskom. Cesta cez Maďarsko bola neskutočne nudná. Všade rovina, jednotvárny obraz. Samá kukurica alebo vinohrad, miestami len suchá zem. Zastavujeme sa pri jednom z kukuričných polí. Naťahujeme si nohy, aby sme mohli v pohode pokračovať v ceste. Na hraniciach s Rumunskom je dosť áut, ale nie je to veľké zdržanie. Meníme si peniaze, odháňame dotieravých Rumunov, ktorí nám chcú silou-mocou umyť okno na aute, hoci sa bránime. Pýtajú peniaze, ale nedáme im nič, pretože sme od nich nič nechceli.

Na cestách stretávame autá z Nemecka, Slovenska, Talianska a aj iné. Okolo 18.00 miestneho času (posun oproti nášmu je plus jedna hodina) vchádzame do prvého veľkého miesta a tým je Arad. Za hranicami skončila maďarská rovina a okolo nás sa vynorili prvé kopce, veľké asi ako Malé Karpaty na Slovensku. O 19.00 miestneho času nachádzame kemp spojený s kúpeľmi, takže je tu aj bazén. Vchádzame na recepciu, kde recepčná hovorí len rumunsky a francúzsky a anglicky vie snáď iba ,,yes” a ,,no”. Nakoniec sme sa dohodli. Zostaneme na noc. Chce od nás 50 000 leí za nocľah a 50 000 leí za bazén. Okrem nás sú tu ešte Nemci v karavane a nejakí Belgičania s malým stanom. Deti využívajú bazén a ja chvíľu času na písanie týchto zápiskov. Slnko zapadá a schladilo sa. Rozhodli sme sa spraviť si na večeru polievku. Kemp je vybavený zásuvkami na elektrinu, ale my varíme na plynovej bombe.

 

 

                    12.7.2003 Spíme v pokojnom prostredí, jediné, čo mi vadí, sú túlavé psy. Jeden malý túlavý psík sa k nám stále snaží pripojiť. Zvedavo nazerá do stanov, sleduje každý náš pohyb. Aj keď sme si stany zazipsovali, ten psík sa dostal dnu a odvliekol mi sandálu pred stan. Ráno je pekné a slnečné. Fotíme bazén v kempe, pretože bez fotky by nám aj tak nikto neveril, že v Rumunsku je taký pekný kemp. Spali sme do 8.20 hod. Po dobrých raňajkách balíme stany a o 10.33 hod. vyrážame na ďalšiu cestu, smer Deva.

 

Cesta ubieha celkom normálne. Žiadne mimoriadne okolnosti nás nezastihli. Zastavujeme sa v moteli na obed. Rumunsky nevieme, ale jedálny lístok je aj v angličtine a tak si objednávame kura na dva spôsoby, aby sme si prípadne mohli medzi sebou jedlo vymeniť podľa toho, komu čo viac chutí. Po dobrom obede pokračujeme v ceste. Natrafili sme na väčšie mesto (Sebes) a nakupujeme na trhu zeleninu, ovocie, niečo na pitie a ja som si konečne kúpila plavky. Ceny všetkého, čo som vymenovala, sú primerané. Pokračujeme v ceste a začíname vidieť prvé kopce. Hory, cez ktoré chceme ešte dnes prejsť. V aute máme asi 36°C, vonku ukazuje teplomer 30°C. Hory sú stále bližšie a vyššie. Na niektorých miestach dokonca vidieť sneh. Cesta nás vedie do krásneho údolia, odkiaľ vidno v diaľke úžasný vodopád. Naberáme výšku a je chladnejšie.

Obliekame si dlhé nohavice. Odpočívame na širšom mieste, lebo parkoviská či odpočívadlá nevidíme. Deti našli lesné jahody. O chvíľu sa pohýňame ďalej. Pohľad na hory je úžasný. Sú všade dookola. Pred nami sa ako had vinú serpentíny. Je to cesta, po ktorej o chvíľu pôjdeme. Prechádzame serpentínami stále vyššie, míňame vodopád a prekvapuje nás, že asi v polovičke cesty, kde už je dosť chladno,vidíme stany a kempujúcich ľudí.

 

Cesta vedie chvíľami tesne pri skalách, ku ktorým sú pripevnené galérie - protilavínová ochrana. Dorazili sme na najvyššie miesto, kam sa dalo autom vyjsť. Sme vo výške 2 044 m.n.m. Ja osobne sa  kochám pohľadom na každý centimeter prírody okolo nás. Nikdy predtým som také niečo nevidela. Našťastie máme so sebou bundy, bez ktorých by nám bola poriadna zima.

 

Keď sme sa dostatočne vynadívali na kopce, nasadáme do auta a pokračujeme v ceste. V tejto nadmorskej výške vchádzame do tunela, ktorý vyústi na druhej strane hôr. Schádzame po rovnakých serpentínach ako predtým, ale cesta je spestrená menšími tunelmi. Vchádzame do doliny a pred nami sa rozprestiera priehrada. Pohľad na mapu nám dáva dve možnosti. Buď ísť po peknej, normálnej ceste, ale nie je na nej vyznačený žiadny kemp, alebo ísť druhou stranou priehrady, kde kemp síce vyznačený je, ale vedie tam len neupravená lesná cesta. Pretože je už dosť hodín, vyberáme si lesnú cestu. Kemp sme síce po chvíli našli, ale nie je podľa našich predstáv. Kempuje sa tu nadivoko, žiadna civilizácia, t. j. žiadne WC či umyvárky. Pokračujeme ďalej v nádeji, že kemp vyznačený na mape ešte len nájdeme. Po skoro hodine trmácania sa po lesnej ceste sme sa zmierili s tým, že kemp podľa našich predstáv nenájdeme. Či sa nám to páči, či nie, musíme touto cestou pokračovať až na koniec priehrady, kde sa cesty opäť stretávajú. Ideme stále popri priehrade. Pred nami sa vynoril tunel. Taký tunel som nikdy predtým nevidela. Nielenže ním viedla prašná lesná cesta, ale bol vytesaný do skaly a vyzeralo to, akoby to sekal niekto ručne. Bolo to skoro ako v jaskyni. Po viac ako hodinovom teriganí sa po lesnej ceste sme znova vyšli na normálnu asfaltku. Je večer. Stmieva sa. Žiadny kemp sme zatiaľ nenašli a tak postupujeme smerom na mesto Bran, v ktorom je zámok Bran, slávny tým, že v ňom žil gróf Dracula. K mestu Bran je dlhá cesta. Stále sa striedajú kopce s údoliami. V údoliach sú dediny. Z každej z nich sa musíme serpentínami vyštverať na kopec, aby sme sa jeho druhou stranou spustili do ďalšieho údolia. Do mesta Bran sme dorazili o jednej hodine v noci. Začali sme sa obzerať po nejakom ubytovaní. Našli sme asi tri penzióny, ale do jedného sme sa vôbec nedostali, pretože tam nebol žiadny zvonček, v dvoch nám povedali, že nemajú miesto a tak sme sa nakoniec vybrali do miestneho hotela, kde sme sa našťastie dorozumeli bez problémov po anglicky. Nočné hľadanie ubytovania nám skrášlil pohľad na osvetlený Draculov hrad. Hotel, kde sme sa ubytovali, sa volal Han turistic. Zaplatili sme 500 000 leí za dvojposteľovú izbu. Deti spali v posteliach a my sme si na zemi rozprestreli karimatky a uložili sme sa do spacákov.

 

                    13.7.2003, 11.15 hod. Vyrážame z hotela, aby sme si niekde za mestom spravili raňajky alebo piknik. Kempingový stolík rozkladáme v poli tesne za mestom. Mesto je obklopené krásnymi kopcami a vidíme aj Draculov hrad, na ktorý hneď po raňajkách vyrazíme. O chvíľu už parkujeme pod hradom. Vyberajú od nás peniaze za parkovisko, pouličná predavačka nám ponúka maliny a jedna malá Rumunka od nás žobre peniaze. Pred vchodom do hradu je malý trh s množstvom maličkostí. Predávajú tam draculovské hrnčeky, rôzne strašidlá na baterky, ktoré vibrujú a kvília, keď sa ich človek dotkne, obrazy či vesty z ovčej vlny a rôzne tričká a pulovre. Po trhu chodí človek prezlečený za kostlivca. Vchádzame do areálu hradu. Je tu malý park, je v ňom jazierko a v ňom vodné jašteričky. Cez park vedie cestička hore k hradu. Vstupné na hrad je 60 000 leí pre dospelého a 20 000 leí pre deti.

 

Prehliadka hradu je bez sprievodcu. Hrad nie je veľký. Dá sa prejsť miestnosťami zariadenými pôvodným nábytkom. Celý hrad pôsobí trochu ako pevnosť. Legendu o Draculovi tu však nič nepripomína. Fotíme sa na malom nádvorí, pri studni, kde ľudia hádžu peniaze pre šťastie. Studňa nie je hlboká a vody je v nej málo a tak vidno na jej dne mince z celého sveta, dokonca aj papierové doláre. Z hradu schádzame opäť cez park na trhovisko a rozhodujeme sa, aký suvenír si kúpime. Nakoniec sme si kúpili draculovské hrnčeky. Je na nich vyobrazený Dracula podľa legendy, teda so zubami, ktorými sal ľuďom krv, z druhej strany hrnčeka je napísaný recept na krvavý kokteil a na vnútornom okraji hrnčeka je anglicky napísané, že hrnček sa má používať výlučne na krv. Schádzame na parkovisko, fotíme Draculov hrad a vyrážame ďalej smerom na Campulung a Bechet. Všade popri ceste sa pasú kone, kravy, len vysoko v horách ovce. Túlavých psov je tu veľmi veľa. Prechádzame cez Campulung, Pitesti, Slatinu, Craiovu a Bechet, kde nastupujeme na trajekt a čakáme na prevoz do Bulharska. Na rumunských hraniciach čakáme necelú hodinu, kým pripláva trajekt z druhej strany Dunaja. Na trajekt sa nalodilo okolo dvanásť veľkých kamiónov a jedno jediné osobné auto - my. Ale miesta zostalo ešte pre niekoľko kamiónov. Pri odchode z Rumunska sme dostali pečiatky do pasov a asi dvadsať minút sme sa plavili na druhú stranu Dunaja, kde už bolo Bulharsko. V Rumunsku v jednom z miest, ktorými sme prechádzali, nám vbehol do cesty vyhladovaný túlavý pes. Nestihli sme zabrzdiť a zrazili sme ho. Našťastie sme ho neprešli kolesami a tak sa pes po náraze zodvihol a bežal preč. Nás to stálo rozbité hmlové svetlo. A už sme na druhej strane Dunaja, v Bulharsku. Pasovák nás vybavil rýchlo, dostali sme vstupné pečiatky a čakali sme na colníka, ktorý neďaleko postával a nechal nás len tak čakať skoro hodinu. Zabudla som spomenúť, že keď sme opúšťali Rumunsko, museli sme zaplatiť poplatky za ekológiu 6 eur a 2 eurá za neviem čo. Celkový dojem z Rumunska je viac než dobrý. Kemp na úrovni, hotel slušný, čistý, jedlo v reštaurácii výborné. Všade sme sa stretli s veľmi príjemnými a ochotnými ľuďmi. Takže naspäť k Bulharsku. Z trajektu sme vyšli autom ako prví a hneď nás nasmerovali na hnusne vyzerajúcu kaluž, ktorou sme museli autom prejsť. Bolo to niečo ako očistenie auta a zaplatili sme za to ako ekologický poplatok 2 eurá. Keď sme sa po hodine čakania na colníka konečne pohli z hraníc, začalo pršať. V aute sme si dali rýchlu večeru a keď sme sa pohli ďalej, bola už tma. Lialo ako z krhly. Od hraníc viedla jediná cesta. Nikde žiadne domy. Zo začiatku sme sa držali českého kamióna, ale potom sa nám stratil. Asi po 30 km  cesty, kde nebola žiadna civilizácia, sme prišli do Lipnice. Bola to dedina a odtiaľ sme smerovali na mesto Vraca. Názvy na smerových tabuliach sú písané azbukou. Vo Vraci sme nenašli žiadne ubytovanie a tak pokračujeme smerom na Mezdru a ďalej na Botevgrad. Pri benzínke sa pýtame na najbližšie možné ubytovanie. Pumpárka nás smeruje do Botevgradu. Cestou vidíme policajnú hliadku a pýtame sa aj policajtov. Odporučili nám motel s názvom Centrum Oasis. Bol asi 3 km odtiaľ. Ochotne nás ubytovali v bungalove pre dve osoby, kde sme spali rovnako ako v hoteli v Rumunsku. Čisto, teplá voda, vaňa, WC priamo v bungalove. Keď sme sa ubytovali, bolo asi 23.00 hod. Ľudia v moteli sú príjemní, ochotní, veselí a zhovorčiví. Narážame na ďalšieho Čecha, ktorý ma v bare oslovil. Okolo polnoci zaspávame.

 

                    14.7.2003 Ráno sa prebúdzame do slnečného dňa. Za nocľah sme zaplatili 27 leva a za strážené parkovisko 5 leva. Spomeniem ešte, že keď sme platili na bulharských hraniciach poplatky,chceli po nás len tak eurá pod vyhrážkou, že nám inak prehádžu celé auto. Neuspeli. Za cesty sme zaplatili 5 eur, čo bola cena načierno, inak sú poplatky vyššie. Po dôkladnej rannej očiste opúšťame motel a vyrážame na nákup do Botevgradu. Ceny sú priaznivé. Nie je tam draho. Po nákupe vyrážame po diaľnici smerom na Sofiu. Zastavujeme sa, aby sme si spravili raňajky. Fúka silný vietor, je pod mrakom. Vyťahujeme si budny, pretože nám je zima. Diaľnica je pekná, nová, vedie medzi horami, ktoré sú zalesnené a krásne zelené. Diaľnica vedie chvíľami po mostoch, pod ktorými sú hlboké údolia. Prechádzame štyrmi tunelmi, dlhými aj 800 metrov. Pohorie vôkol nás sa volá Planina a je krásne. Z diaľnice prechádzame na obchvat okolo Sofie. Cesty sú hrozné. Samá jama, žiadne značenie pruhov a podobne. Jazda priam divoká. Raz sme sa museli otočiť a vrátiť, lebo smerová tabuľa nebola tam, kde mala byť. Zo Sofie sme vyrazili smerom na mesto Kulata, odbočili sme na Rilu a serpentínami sme vyšli krásnou úžinou, miestami skalnatou, na Rilský kláštor. Zaplatili sme 4 leva za parkovisko. Do kláštora bol vstup voľný. Okolo nás sú nádherné hory, vysoké asi 3 000 m.n.m.

 

Kláštor je vo výške 1 147 m.n.m. Je to pamiatka, na ktorú človek pozerá s úžasom a úctou. To, čo tu vidíme, je prakticky nepopísateľné. Fotíme a filmujeme, čo sa dá. Kláštorný kostol je nádherný. Všetky steny a stropy sú pokryté farebnými maľbami, sú tam celé biblické príbehy aj s textom a zlatý oltár v tvare a štýle, aký som nikdy predtým nevidela. Pohybujú sa tam mnísi v tmavomodrých habitoch, predávajú  pohľadnice, obrázky a dokonca aj svätenú vodu, ktorú sme ako darček kúpili za 1 leva.

 

Okolo 16.00 hod. opúšťame kláštor a zastavujeme sa na obed. Tentokrát je to s dorozumievaním horšie. Majú len bulharský jedálny lístok a servírka vie len bulharsky. Nakoniec objednávame tamojšiu špecialitu (2x) a dvakrát kurací špíz, k tomu hranolky a zemiaky a vynikajúci šopský šalát. Špecialitu nám doniesli v miske a boli tam hríby, zelenina, kuracie mäso (skoro ako lečo) a na vrchu bolo volské oko. K tomu doniesli biely chlieb. Koľko ľudí, toľko chutí. Mne to nechutilo. Po obede sme vyrazili smerom na grécke hranice. V malom mestečku si kupujeme nanuky a údolím rieky Struma po peknej ceste, ktorá vedie kaňonom medzi horami, pokračujeme v ceste. Po 19.00 hod. prichádzame na hranice s Gréckom. Neplatíme žiadne poplatky. Pasovák sa diví nad deťmi zapísanými v pasoch a nejde mu do hlavy, že sú zapísané tri deti a cestujú iba dve, z toho každé je v inom pase. Nabrali sme smer Sebes - Thessaloniki a začíname sa približovať k moru. Znovu prší, ale len chvíľu. Po diaľnici sme smerovali na juh do oblasti Olympskej riviéry. Už zase je tma a hľadáme vhodný kemp (normálne záchody sú podmienkou). Všade sú totiž len záchody tzv. turecké a to nám nevyhovuje. Asi tretí kemp sa nám zdá ideálny. Pri vchode nás víta príjemný Grék, vyhľadáva voľné miesta v kempe a posiela nás obzrieť si ich. Hovoríme s ním anglicky. Ceny v kempe sú rozdelené na A, B a C. ,,Áčka“ sú za cca 7 eur. Berieme miesto označené ako B 70. Je to miesto bez stromov na slnku. Okolo je ticho. Máme celkom normálnych susedov (tým myslím že nerobia krik, hluk a podobne). Niektorí ľudia majú so sebou kompletné vybavenie ako chladničku, mikrovlnku, televízor a podobne. V kempe sú samé karavany, stany ako máme my tu nevidíme. Len jeden okrem nás. Deti sa ukladajú spať a my po celom dni odpočívame pri stane na kempingových stoličkách. Keď už deti spia, ideme sa prejsť k moru. Kemp sa volá Castle. Na jednej strane vidíme horský masív Olymp (na jeho vrchole je sneh, 2 917 m.n.m.). Celkom má vraj sedem vrcholov. Na druhej strane je pohľad na pekne osvetlený hrad na kopci. Kemp je priamo pri mori. Prvýkrát vidím more, aj keď v noci. Mierne vlny narážajú na pláž a krásne šumia. Na oblohe vidno hviezdy a mesiac tesne po úplnku. Keď ho prvý raz vidím na oblohe, je silno oranžový, až červený. Prechádzame sa po pláži, chvíľu sedíme na lehátku a sledujeme vlny. Mesiac je už žltý a je vysoko nad hradom na kopci. Schováva sa za náhodný mrak. Na mori kotvia malé loďky, ktoré striedavo blikajú. Schladilo sa až na sveter. Spať ideme okolo pol druhej ráno.

 

                    15.7.2003 Budíme sa asi o ôsmej. Stany máme rozložené vchodmi k sebe, z jednej strany je auto a z ostatných chrbty chatiek a kríky. Máme tu súkromie. Ráno, keď vyliezame zo stanu, je vonku veľmi príjemne. Ranná prechádzka vedie najprv k moru, potom si prezeráme kemp a v blízkom obchode kupujeme jogurty na raňajky. Deti hneď po prebudní bežia k moru. Pribehli len na raňajky a už sú zasa v mori. My zatiaľ trávime čas v chládku pri stane. Ja využívam čas na písanie zápiskov. Čaká nás prvé pranie a potom sa vrhneme do mora aj my. Celé popoludnie sa kúpeme v mori. Je tu piesková pláž, ale nie je to jemný piesok, skôr taký hrubší, zrnitý. More je čisté a teplé (aj keď názory na teplotu vody sú rôzne). Po vyblbnutí sa vo vode vyrážame na prechádzku na hrad nad kopcom. Nevieme, kadiaľ sa tam ide a tak volíme vlastnú cestu (to máme vo zvyku).

 

Prechádzame cez trať, za ktorou je rozrobená stavba nového železničného tunela. Stará trať vedie tesne pri kempe. Od neho ju delí len cesta. Kempov je tu veľa, jeden vedľa druhého. Majú spoločné ploty. Hneď za stavbou tunela nachádzame prašnú cestu, ktorá vedie priamo k hradu. Ten je už zatvorený a tak ho obchádzame dookola. Je z neho pekný výhľad na pobrežie z jednej strany a na kopce z druhej strany. Na úpätí kopcov sú postavené domy, obrátené na východ. Slnko vychádza nad morom, ale jeho východ sme vždy zmeškali, pretože sa tu veľmi dobre spí. Páči sa nám tu, tak sme sa rozhodli zostať v kempe ešte celý ďalší deň.

 

                    16.7.2003 Po raňajkách sme sa všetci vybrali k moru. Vykúpali sme sa do sýtosti. Zdá sa nám že more je oproti včerajšku chladnejšie, ale ešte stále je voda perfektná. Vlny boli len v prvý deň, aj to slabé. Teraz je hladina úplne pokojná. Okolo obeda sme sa vybrali do miestneho mäsiarstva kúpiť čerstvé kuracie prsia a uvarili sme si výborný obed: kura s ryžou a k tomu paradajkovo-paprikový šalát. Poobede sa deti vybrali k moru, ja som umyla riad, manžel driemal a tak sme si užívali pravú dovolenku. Potom sme prišli za deťmi na pláž a až do večera sme sa kúpali. Večer sme nakúpili, navečerali sme sa, išli sme na večernú prechádzku a nakoniec, keď už bolo celkom tma, sme si sadli za kempingový stolík, zapálili sviečku a rozprávali sa. Spať sme išli okolo 23.00 hod.

 

                    17.7.2003 Budíme sa pomerne skoro. Z pláže robíme zábery kamerou aj fotoaparátom celého okolia a púšťame sa do raňajok. Po raňajkách balíme stany a vyrážame k Meteore. Je 10.46 hod. Cesta z kempu vedie opäť okolo hradu a konečne vidíme aj jeho názov: Platamon castle. Ďalej pokračujeme smerom na Larissu. Cesta vedie krásnym údolím Tembi. (Zabudla som spomenúť, že za kemp sme zaplatili 64 eur/3 dni.) Údolie Tembi je skalnaté, popri ceste vedie aj železnica. Z údolia vychádzame blízko Larissy a okolie sa mení na nehostinnú vyprahnutú krajinu. Zeleň vidno len na miestach, ktoré sú umelo zavlažované a tých je málo. Prichádzame do Larissy. Domy sú rôzne. Niektoré vyzerajú byť chudobné, niektoré rozostavané a niektoré veľmi honosné. Nakupujeme v obchode s názvom Lidl, pretože taký istý je aj u nás. Robíme veľký nákup a pokračujeme v ceste na Trikalu. Cesta je nudná, samá rovina. Teplota v aute dosahuje 51,3 °C, vonku je 46,3 °C. Blížime sa k Meteore. Začínajú sa nám pred očami ukazovať krásne skalné útvary. Na nich sú kláštory. Prišli sme priamo pod skaly. Kempov je tu veľa a v každom je aj bazén. Hľadáme kemp so záchodmi, na aké sme zvyknutí doma. O 14.00 hod. nachádzame pekný kemp. Je tu dosť miesta a nie sú tu karavany, len stany, také ako naše. Umyváreň, sprchy, záchody, všetko je čisté. Sú tu priestory vyhradené na jedenie. Stoly, lavice, strecha. Recepčný nám ukazuje a vzápätí aj venuje prospekty kempu a okolia. Cena za nocľah je 23 eur, ale dal nám zľavu na 21 eur. Kým my staviame stany, deti sa schladzujú v bazéne. Začíname variť neskorý obed. Kým spratávame po obede, deti sú už zase v bazéne.

 

O chvíľu tam plávame aj my. Keď sa pozrieme od stanu na skalu, vyzerá ako veľká chobotnica. Skaly boli voľakedy dávno pod morom a časom vymleli rôzne otvory a tvary.

 

Po vykúpaní sa vyberáme na večernú prechádzku po dedine Kastraki, v ktorej je aj náš kemp. Smerujeme uličkami čo najbližšie ku skalám. Slnko zapadlo, zotmelo sa. V uliciach je veľa ľudí a samé reštaurácie, ktoré sú vysvietené a tým vyzerajú v tme veľmi útulné. Všade ponúkajú kebab alebo gyros. V dedine je pekný kostolík, ale je zatvorený. Za ním je ihrisko, kam sa deti hneď bežia hrať. V celom Grécku, kade sme zatiaľ išli, je množstvo hniezd s bocianími rodinkami. Prichádzame úplne blízko ku skalám. Medzi dvomi veľkými skalnými útesmi je úzka skala, ktorá vyzerá ako ihla. Čím je väčšia tma, tým sú skaly zaujímavejšie. Z menšieho kopčeka sa pozeráme po okolí. Malé svetielka pod skalami naznačujú, kde sú dediny a svetlá na skalách ukazujú kláštory. Na jeden z nich sa zajtra vyberieme. Z prechádzky prichádzame pred desiatou hodinou. Deti sa ukladajú k spánku hneď a o chvíľu ich nasledujeme aj my. Zloženie ľudí v kempe je rôzne. Je tu niekoľko Francúzov, Holanďanov a Nemcov. V dedine sa rozbrechali psy. Dedinčania chodia najčastejšie na motorkách. Zaspávame.

 

                    18.7.2003 Ráno sa budíme okolo ôsmej. Robíme si raňajky, čomu predchádzala prechádzka do miestnej pekárne po čerstvý chlieb. Po raňajkách balíme stany a vyrážame ku kláštorom na skalách. Autom sa k nim dá dostať úplne blízko. Vyberáme si kláštor, ktorý je na najvyššej skale. Volá sa Varlám. Je z neho krásny výhľad. Rovnako pekná je aj cesta vedúca ku kláštorom. Serpentíny sa vlnia ako had pomedzi mohutné skalné bralá, vidno do roklín medzi nimi. Je to pohľad, pri ktorom človek zatají dych. Pred kláštorom odstavujeme auto a pomedzi zájazdové autobusy sa predierame na širší plátok, kde predávajú suveníry.

 

Dostávame sa ku kamenným schodom, ktoré vedú ku vchodu do kláštora. Dnu sa nesmie ísť v krátkych nohaviciach, minisukni ani v tričku na ramienka. Na parkovisku sa teda prezliekame do dlhých nohavíc. Pri vchode od nás vyberajú 4 eurá ako vstupné a na moje prekvapenie dostávam, aj keď mám dlhé rifle, zavinovaciu sukňu, bez ktorej by ma nepustili ďalej. Kláštor nie je veľký. Je v ňom malé múzeum. Jeho prehliadku dopĺňa hudba z reproduktorov - spev mníchov. Kocháme sa výhľadom do dediny Kastraki. Domy sú tam úplne iné ako u nás. V diaľke vidíme nejaké hory a pod nimi široké koryto rieky, ktorá je teraz úplne vyschnutá. Vďaka zájazdu z Nemecka so sprievodkyňou sa dozvedáme aj čosi viac. Z kláštora odchádzame a zastavujeme sa na skale, odkiaľ ho fotíme. A nielen ten, v ktorom sme boli. Je ich tu podstatne viac. Potom už nasadáme do auta a prechádzame nádhernou cestou do údolia.

 

Vyrážame smerom na Lamiu, cez Kalambáku. Máme pred sebou dlhú cestu. Musíme prejsť prakticky celým Gréckom až na juh do Atén a potom ešte južnejšie. Čaká nás viac ako 400 km  cesty. Nebo je modré, slnko páli. Cesta z Lamie až do Atén je rovinatá. V úzadí sú kopce, ale krajina je nehostinná a suchá. Postupujeme stále viac na juh. Teplota vonku dosahuje 45,6°C a v aute je 54,9°C. V Lamii sa zastavujeme na väčší nákup. V obchodnom dome je príjemne chladno. Nakupujeme všetko potrebné, aby sme si mohli spraviť rýchly obed a kupujeme aj zásoby na cestu. Okolo 19.30 hod. prichádzame do Atén. Vidíme i vzdialený Akropolis. Predierame sa aténskymi ulicami, kde vládne dopravný chaos a smerové tabule chýbajú. Keď sa ako-tak vymotáme z mesta, pokračujeme popri mori a hľadáme kemp. Pláží vidíme dosť, ale kemp žiadny. Ideme ďalej na juh. Vidíme západ slnka nad morom a prichádzame k Souniu, kde chceme zajtra vyjsť a pozrieť si vraj najkrajší západ slnka. Po dlhom hľadaní nachádzame kemp, staviame stany a ideme spať.

 

                    19.7.2003 Ráno sa budím na silný vietor. Chvíľami mám pocit, že nám odnesie stany. Včera večer sme sa boli pozrieť na more, ale potme nebolo nič vidieť a tak až dnes vyrážame po raňajkách na pláž. Som veľmi sklamaná, aké je more špinavé a rozbahnené. Vietor asi privial nečistoty zo všetkých možných kútov. Odmietam sa v tom kúpať. Znechutene sa vraciame do kempu a dohovárame plán na poobedie. Vyrazíme z kempu autom a budeme hľadať pláž, kde je čistá voda. Ďalšia úloha je nájsť obchod s potravinami, pretože v kempe nič nemajú. Na obed si robíme zemiakové placky a zapíjame ich mliekom. Hneď po obede vyrážame hľadať pláž. Vybrali sme sa smerom na Atény, pretože tým smerom sme videli veľa pláží. Hneď na prvú odbočujeme. Páči sa nám. More je podstatne čistejšie a pláž je piesková. Do mora vybiehajú z jednej strany aj skaly, na ktorých sú upevnené kovové rebríky. Dno mora tvorí piesok a kamene, tie väčšie sú porastené vodnými rastlinami. Na skalách nachádzame morských ježkov a malého kraba. Ďaleko na mori vidno plaviť sa veľké lode. Od nich sa odrážajú vlny a šumiac sa valia na breh. Po plávaní sa deti a môj manžel púšťajú do stavby pieskových hradov a mostov. Na pláži stretávame aj jednu Slovenku, ktorá sem prišla brigádovať do reštaurácie za 500 eur/1 mesiac. Bavíme sa s ňou o ceste. Zisťujem, že z Bulharska má úplne opačné dojmy ako my. Čas pokročil. Ideme hľadať obchod do mesta, ktoré nám doporučila tá Slovenka. To mesto sa volá Lavrio. Je sobota, takže obchody sú zatvorené. Nachádzame len jednu malú otvorenú pekáreň. Kupujeme jeden biely chlieb, jeden tmavý bochník a dva zákusky. Ten tmavý chlieb nám nechutí. Na ráno sme kúpili aj vianočku a mlieko. Z obchodu ideme na chrám Poseidona, boha mora, aby sme odtiaľ videli najkrajší západ slnka v Stredomorí. Cestou kupujeme pohľadnice, ale známky predávajú len na pošte a tak ich berieme so sebou. Za spomenutie ešte stojí fakt, že od Atén až po Sounio nie je žiadny kemp. Prvý je až pol kilometra za Souniom. A už sme pri chráme.

 

Je nádherný, starý a strážený. Je tam množstvo turistov, krásny pohľad na more, pevninu či ostrovy. Slnko sa blíži k západu.

 

Všetci turisti sedia na skalách či stoja s pripravenými fotoaparátmi a kamerami a čakajú na západ slnka. Bohužiaľ, slnko zapadlo za mraky, ktoré privial vietor a tak sme po chvíli všetci sklamane odišli. Ale pohľad z chrámu aj tak stál za to. Vybrali sme sa nazad do kempu. Je tma, tak už len deťom chystáme rýchlu večeru a ideme spať. Noc je veterná. Spím zle, pretože mám stále pocit, že nám odfúkne stan.

 

                    20.7.2003 Budíme sa a raňajkujeme. Vianočka, ktorú sme kúpili, nám nechutí, je veľmi aromatická, akoby do nej dali prášok na perníky. Po raňajkách balíme stany a vyrážame do Atén. Tento kemp s názvom Bacchus nás stál zatiaľ najviac peňazí a bol najhorší. Za dve noci od nás zinkasovali 48,60 eur. Je 10.38 hod. Do Atén prichádzame bez problémov, ale v centre je to horšie. Každý jazdí ako chce, či svieti červená, či zelená a zdá sa, že jediné auto, ktoré používa blinkre, sme my. Dopravné značenie je tiež hrozné. Jedna smerová tabuľa nás nasmeruje do úplne úzkych uličiek a tam už ďalšie tabule jednoducho nie sú. Našťastie vidíme pred sebou Akropolis, čo je náš cieľ. Pod chrámom je veľké parkovisko, ale len pre autobusy. Pre osobné autá parkovisko nie je. Zabáčame do najbližšej ulice, aby sme tam nechali auto. Prichádza k nám neznáma pani a hovorí, že v aute nemáme nič nechávať, lebo nám ho určite vykradnú. Povedala, že je Austrálčanka a že jej z auta ukradli úplne všetko, batožinu i doklady. Dávame na jej slová a hľadáme miesto na parkovanie v inej ulici. Pre istotu si so sebou do ruksaku berieme všetko, čo má cenu. Vystupujeme k Akropolisu. Vietor je veľmi silný. Vstupné na Akropolis je 12 eur za dospelých a 6 eur za dieťa. Rozhodli sme sa pozrieť si túto pamiatku len zvonka a zadarmo. Vystúpili sme na neďalekú skalu, ktorá bola z mimoriadne lesklých kameňov.

 

Urobili sme zopár fotiek a záberov kamerou a už sa vraciame k autu s obavou, či ho zatiaľ nevykradli. Cestou sa zastavujeme v malom obchodíku so suvenírmi. Majú tam krásne veci, ale drahé. Nasadáme do auta a hľadáme potraviny. Smerujeme ku Korintskému prieplavu. Všetky obchody sú zatvorené. Vchádzame na diaľnicu, kde od nás zasa pýtajú poplatok za použitie diaľnice 1,40 eur. Stále žiadna možnosť kúpiť si jesť. A už sme pri Korintskom prieplave. Auto nechávame na najbližšom parkovisku a najprv len narýchlo obdivujeme prieplav z mosta, potom nachádzame predajňu rýchleho občerstvenia a až po najedení ideme znova na jeden z mostov nad Korintským prieplavom. Podľa kníh má hĺbku 74 m a hladina vody od jedného brehu k druhému má 24 m. Plavia sa tu väčšie i menšie lode. Je to nádherný pohľad.

 

Prieplav sa vraj kopal ručne a trvalo to 4 roky. Robíme ďalšie zábery kamerou, fotíme a sledujeme zoskok odvážlivca, ktorý využil miestny bungee-jumping. Potom znova nasadáme do auta a pokračujeme v ceste smerom na Tripoli. Opäť sa dostávame na diaľnicu a platíme poplatok 1,50 eur. Po pravej strane sa rysujú obrysy starého korintského hradu na kopci. Rozmýšľame, či naň pôjdeme.

Onedlho vidíme odbočku na ďalšiu historickú oblasť Mykén. Pokračujeme ďalej na Nafplio a už sa začíname obzerať po nejakom kempe. Je ich tu veľa, vyberáme si ten, ktorý má priamy prístup k moru, dva bazény priamo v kempe a sedacie záchody. More je čisté, pláž miestami piesková, miestami kamienková. Celou cestou nás sprevádza cvrlikanie cikád a v tomto kempe ich počuť najviac. Stany rozkladáme medzi ovocné stromy (mandarinky, citróny, pomaranče). Miestami rastú palmy. Plody mandarinky sú malé a zelené, budú ešte pár týždňov potrebovať, kým dozrejú. Kúsok za kempom je kopec a na ňom nádherná stará pevnosť. Vedie k nej 900 schodov a má z nej byť pekný výhľad. Zajtra tam vyrazíme. Za cvrlikania cikád zaspávame.

 

                    21.7.2003 Ráno sa budíme na slnko a teplo v stane. Cikády odušu koncertujú a my ideme do väčšieho obchodu nakúpiť nielen raňajky, ale aj ďalšie zásoby. Nakupujeme v supermarkete Lidl v dedine Ária. Po návrate do kempu raňajkujeme, deti bežia k jednému z bazénov a my sa púšťame do tzv. domácich prác. Čaká nás pranie, umývanie riadu, výmena kolesa na aute a poriadok v ňom. Až potom vyrazíme za deťmi k vode. Náš kemp sa volá Plaka beach. Kúpeme sa až do večera a naš plán, vyraziť na pevnosť, rušíme, pretože je veľa hodín a už by nám ju zavreli priamo pred nosom.

 

 

 

Vyberáme sa teda na večernú prechádzku do najbližšieho mesta a to je Drepano. Už je tma. Mesto je pekne osvetlené a pulzuje v ňom nočný život. Ľudia sedia v reštauráciach a tavernách, na každom kroku nachádzame nejaký supermakret a v jednom kupujeme deťom nafukovačku a plavecké okuliare. Je to príjemná prechádzka. Po nej sa už za cvrlikania cikád ukladáme k spánku. Noc je trochu chladnejšia, čo znamená, že v pyžamách je akurát a netreba sa zakrývať. V tento deň dorazili do kempu aj ďalší Slováci, Bratislavčania. Dali sme sa spolu do reči. Povedali nám, že prechodne žijú v Taliansku a vybrali sa dovolenkovať na Peloponéz.

 

                    22.7.2003 Po raňajkách sme sa znova vybrali do Drepana, pretože nafukovačka, ktorú nám predali, bola chybná a tak sme ju reklamovali. Dali nám za ňu druhú. Potom sme kúpili mrazené filety z nejakej veľkej a dobrej ryby, ktorá nemala žiadne kosti. Tú sme si upiekli na obed spolu so zemiakmi a paradajkovým šalátom. Po dobrom obede sme konečne vyrazili na pevnosť v meste Nafplio. Auto sme nechali dole. Cestou na pevnosť sme počítali schody, aby sme zistili, či ich je naozaj 900. Napočítali sme 895, to vyšlo akurát po pokladňu, ale ďalej ich bolo aj viac. Bohužiaľ, pevnosť bola otvorená iba do 18.30 hod. a my sme tam prišli o 18.15 hod. a tak sme si len pozreli krásny výhľad na more, Nafplio aj na malú pevnosť v mori neďaleko pobrežia na malom ostrovčeku a urobili pár záberov.

Pevnosť, na ktorej sme boli, akoby pokračovala na náprotivnom kopci, len ju preťala cesta. Veľmi pekné a pre nás nové boli kvitnúce kaktusy. Samotné kaktusy boli vysoké tak 1 meter, ale ich kvety rástli na štíhlej stonke aj do výšky 2 metrov a mali akoby konáre a na nich strapce, ktoré rástli nahor. Vyzerali ako stromy. Z pevnosti sme zišli dolu a prešli na druhú stranu cesty, kde bolo to jej pokračovanie. V múre sme našli otvor. Zvedavosť nám nedala a tak sme tam vliezli. Ocitli sme sa na križovatke dvoch dlhých chodieb, ktoré viedli v múre. Našli sme ďalší vchod a tým sme vyšli na vrch pevnosti. Boli tam rôzne zvyšky voľakedajších stien, strieľňa, vežička apod. Pod nami končila cesta a začínala pešia zóna. Bol to nádherný úzky chodník medzi skalným bralom, na ktorom bola pevnosť, a morom. Skalné steny sú porastené množstvom kaktusov. Vyzeralo to úžasne, hlavne pre nás, pretože u nás vidno kaktusy akurát v kvetináči. V mori plávali malé rybky a medzi kameňmi, kde sa držali mláčky vody, sa vyhrievali kraby. Táto krásna cestička viedla okolo celého skalného brala. Cestou sme videli dva majáky a nakoniec sme prišli na morský výbežok, pekne upravený, čistý, z jednej strany kotvili rybárske loďky a bolo pekne vidieť na malú pevnosť na ostrovčeku neďaleko výbežku. Na pobreží rastú vysoké palmy. Pouliční predavači predávajú suveníry, mesto ožíva, kaviarničky a taverny sa zapĺňajú ľuďmi. Mesto je krásne osvetlené, čisté a je tam naozaj živo. V neďalekom parku je fontána, ihrisko a množstvo detí.

 

Cestou k autu nachádzame starú železničnú stanicu so symbolickou odstavenou parnou lokomotívou. S veľmi peknými dojmami a príjemnými pocitmi sa vraciame do kempu. Ešte spomeniem, že vstupné na pevnosť bolo 4 eurá - dospelí a 2 eurá - deti. Nechcelo sa nám ísť spať a tak sme ešte zašli na pláž do reštaurácie a dali si ľadovú kávu. V príjemnom večernom vánku a rozhovore sme zotrvali skoro do polnoci. More je pokojné, nebo plné hviezd. Cikády stíchli, ale zobudil sa akýsi vták a podivnými zvukmi prerušoval nočné ticho. Keď sme už chceli vliezť do stanov, prišli za nami Bratislavčania a pozvali nás ešte na kus reči. Debatovali sme asi do pol druhej ráno.

 

                    23.7.2003 Ráno sa budíme, po raňajkách balíme stany a vyrážame do Patrasu, kde sa chceme nalodiť na trajekt do Talianska. Zastavujeme sa v Mykénach. Je to úžasná pamiatka a je veľmi zvláštny pocit chodiť po 4 000 rokov starých rozvalinách. Našli sme tam aj schody do podzemia k prameňu vody. Dalo sa tam ísť len s baterkou. Vstupné do Mykén bolo 6 eur/1 osoba. Stálo to za to.

 

Ďalej sme už pokračovali smerom na Patras po diaľnici, kde od nás vypýtali poplatok 1,80 eur. Diaľnica stále viedla popri mori a súbežne s ňou železnica (úzkorozchodná). Železnica lemuje okraj celého Peloponézu. Z druhej strany diaľnice sa týčili kopce či skalné bralá, ktoré vyzerali, akoby boli z piesku. Do Patrasu prichádzame po cca 3 hodinách, ak nerátame zdržanie asi 2 hodiny v Mykénach. Hneď sme navštívili predajnú agentúru, aby sme zistili, kedy ide trajekt, či sú voľné miesta a aké sú ceny. Dozvedáme sa, že loď ide o 20.00 hod. a treba sa prihlásiť 2 hodiny pred odchodom. Lístky stoja dokopy 118 eur: dospelí - 2x 30 eur, deti - 2x 15 eur a auto - 28 eur. Budeme sa plaviť loďou s názvom Erotokritos a lístky sme si kúpili v spoločnosti Maritime way Ltd. Do 18.00 hod. máme hodinu čas na najedenie sa. Ideme do najbližšej reštaurácie, kde ponúkajú pizzu, na ktorú máme veľkú chuť. Už o chvíľu sme sklamaní. Obsluha nanič, dlhé čakanie na jedlo, ktoré nám nechutilo. Odchádzame k autu, aby sme sa nalodili. Lodní pracovníci nás navigovali, kde na lodi máme zaparkovať.Povedali, že nie je problém ísť kedykoľvek počas plavby po veci do auta. Loď má vraj 9 poschodí. V dolných parkujú autá, potom začínajú poschodia s kajutami, obchodmi, reštauráciou, kaviarňou a terasami so stoličkami a stolíkmi. Lístky na loď sa dali kúpiť buď na palubu alebo do kajút. Rozhodli sme sa spať na palube ako veľa ďalších cestujúcich. Aj keď píšem ,,veľa”, loď bola poloprázdna. Z paluby sme sledovali okolité lode, obrovské trajekty a pozerali sme sa, ako taká obrovská loď manévruje, aby v prístave pristála na presne určenom mieste. Je 20.00 hod. a nič sa nedeje. Členovia posádky lode sa tvária, akoby loď ani nemala vyplávať. Postávajú na brehu a fajčia alebo debatujú. Okolo štvrť na deväť sa konečne začína niečo diať. Uvoľňujú laná. Máme pocit, že im to nejako nejde. Jeden člen posádky vykrikuje na loď, čo majú robiť, medzitým sa s niekým dohovára vysielačkou a zase vykrikuje. O 20.30 hod. konečne uvoľňujú posledné laná, zdvíha sa príjazdová rampa a konečne sme sa pohli. Priplával k nám malý remorkér a tlačil našu loď zboku, aby jej pomohol otočiť sa, nech môže vyplávať na otvorené more. A tak teda opúšťame Grécko. Jeho brehy plné domov, obchodov a života sa nám začínajú vzďaľovať. Opäť máme smolu, lebo slnko zapadlo za mraky. Pobrežie sa začína rozžiarovať nočnými svetlami a z lode to vyzerá krásne. Ďalší pohľad máme na druhú stranu pevniny, kde sú pekné hory. Ešte nejaký čas vidno pobrežie. Loď nabrala správny kurz a rýchlosť a my sledujeme, ako rozráža vodu, ako tá voda šumí a hučia motory. Na palube je vietor, schladilo sa, ale iba na vetre bolo chladno. Inak bola loď rozpálená. Na palubách boli kryté terasy, kde sme sa rozhodli prespať. Prešli sme aj celú loď. Kajuty i priestory okolo nich mali klimatizáciu. Našli sme tam celkom slušné WC a sprchy a tak sme ich používali. Na jednej z palúb je aj bazén, ale nie je napustený. Lodný bar či bufet sú prázdne. Ponúkajú nám posledné tri croissanty a chcú za ne viac ako 1 euro. Ukladáme sa spať. Loď sa vôbec nekolíše na vlnách. Voda je úplne pokojná.

 

                    24.7.2003 Budíme sa na východ slnka nad morom. Nikde žiadna pevnina, všade dookola je voda. Sledujeme slniečko.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Najprv sa len obzor farbí na ružovo, potom sa už pomaly slnko, tiež červené, vyhupuje na oblohu. Ja ostávam sledovať more, ostatní sa ešte uložili spať. Onedlho už vidím prvé rybárske člny a nad vodou letieť vtáka, čo je znamenie, že pevnina nebude ďaleko. O chvíľu v diaľke vidno náznaky pevniny, prvé pobrežné domy. Na mori je stále viac člnov a aj keď sme spomalili, dobiehame ďalší trajekt. A už vidno pobrežie Talianska podstatne bližšie. Oboplávame maják a začínam byť prudko sklamaná pohľadom na morské pobrežie. Je tam totiž jedna továreň na druhej a je na to doslova škaredý pohľad. Vplávali sme do prístavu v meste Brindisi a hľadáme prvý obchod, kde by sme si kúpili raňajky. Dostávame sa do centra mesta a hneď vidím, čo je to jazdiť po taliansky. Predpisy akoby neexistovali. Červená na semafore nikoho nezaujíma. Z každej strany sa valia autá, nikto nedáva prednosť nikomu a všetci trúbia. Jazda v protismere nie je výnimkou. V meste Taranto sme nakúpili a začali sme hľadať miesto, kde by sme mohli zastaviť a v tieni sa najesť. Hľadali sme viac ako pol hodiny. Žiadna šanca. Nakoniec sme zastavili pri nejakom súkromnom pozemku a konečne sme sa najedli. Nabehli sme na diaľnicu, ktorá bola dosť nudná, ale potom sa cesta zmenila na krásnu. Samé tunely, mosty, hlboké rokliny, vysoké kopce. Smerujeme na Salerno a Pompeje. V Pompejách hľadáme kemp s bazénom, ale máme smolu. Odchádzame teda na druhý breh, kde sú tiež kempy. Je nám veľmi teplo a more je špinavé, takže bazén je podmienkou. Prechádzame peknou cestou vytesanou v skalnom brale. Pod nami je more, nad nami skaly a medzi nimi domy. Pred mestom Soreto konečne nachádzame kemp s bazénom, tiež postavený na skalách. Volá sa Baia Serena. Je tam prudké klesanie a úzka cestička. Kemp je plný mravcov. Umyvárka a záchody sú špinavé. Jediné, čo sa nám páči, je bazén s teplou vodou a krásny výhľad na mesto na skalách, sopku Vezuv a more.

 

 

Je horúci večer. Okrem nás tu stanujú Maďari a Taliani. Ukladáme sa k spánku. Teplo mi nedovolí zaspať. V okolitých bungalovoch sa ubytovali nejakí rusky hovoriaci ľudia a vždy, keď idú okolo nášho stanu, vykopnú nám kolík. Preto naťahujeme okolo stanu šnúry a kotík obaľujeme obrúskom, aby ho bolo vidno. Noc je tropická. Dúfam, že ráno bude bazén otvorený. Večer ho zavreli o 19.00 hod.

 

                    25.7.2003 Budíme sa, raňajkujeme, balíme stany, kúpeme sa v bazéne a vyrážame do Pompejí. Za parkovanie platíme 5 eur a za vstupenku 10 eur (aj deti). Pompeje sú úžasné.

 

Prechádzame zvyškom ulíc a domov mesta, ktoré pred mnohými rokmi zaliala láva z Vezuvu. Vidíme skamenených ľudí, uchované nádoby, zvyšky pekárne, kúpeľov či chrámu. Fotíme. Je to úžasná prehliadka. Po dvoch hodinách opúšťame Pompeje a hľadáme cestu na Vezuv. Značenia sú hrozné. Jedna značka sa ukáže, zrazu zmizne a človek sa motá po uličkách, často aj slepých, bez akéhokoľvek označenia. Konečne sme sa vymotali a našli cestu na Vezuv. Je strmá, samá zákruta. Musíme zdolať prevýšenie 1 200 m  a vychádzame prakticky z nuly, teda od hladiny mora. Cesta stúpa. Vidíme prvé lávové polia. Keď konečne prichádzame na parkovisko, vidíme pešiu cestičku, ktorá vedie ku kráteru. Vystupujeme po lávovej cestičke. Ide sa príjemne. Pofukuje vetrík, takže nie je tak horúco. Tesne pod kráterom vyberajú vstupné. 6 eur - dospelí, 4 eurá - deti. Hneď za miestom, kde sme platili, sa nám naskytá pohľad priamo do krátera sopky.

 

Je to úžasný a nepopísateľný pohľad. Jednotlivé časti krátera majú rôzne farby cez červenú, šedú až čiernu a na niektorých miestach rastú trsy trávy. Miestami vidno, ako z trhlín vystupujú malé obláčiky dymu z útrob zeme. Výhľad je nádherný. Vidieť Neapolský záliv, ostrovy Ischia a Capry a Pompeje.

 

Sme vyššie ako biele mraky, ktoré sa prechádzajú pod nami. Kocháme sa pohľadom do krátera, na pamiatku si berieme malé kusy lávy. Naposledy sa vraj Vezuv prebudil v roku 1994, ale boli to len slabé záchvevy, nič ničivé. Z Vezuvu sa opäť vraciame do mesta Ercolano. Zastavujeme pri benzínovej pumpe, pretože tam vidíme pizzeriu a potraviny. Nakupujeme jedlo, dávame ho do auta a znova odchádzame z parkoviska do pizzerie. Jedno z detí má pri tom úraz. Ujmú sa nás domáci obyvatelia, smerujú nás na nemocnicu a po ošetrení pokračujeme v ceste cez Neapol už na Rím. Musím povedať, že sme opäť stretli ochotných ľudí. Za ošetrenie na stanici prvej pomoci sme neplatili nič. Zastavujeme sa na jedlo v pizzerii a potom už potme prechádzame okrajovou časťou Neapolu a pripadá nám to ako geto. Všade je špina a chaos. Vyšli sme na diaľnicu (mestskú) smerom na Pozuolli a Rím. Začali sme sa obzerať po nejakom spaní (bungalov alebo motel), ale dlho tu nič nebolo. Až po nejakých 110 km  pred Rímom nachádzame kemp, ale nemajú voľné bungalovy a za stan chcú na noc 64 eur. Pokračujeme teda v ceste. Nachádzame penzion, ale je obsadený. Je polnoc. Vidíme ďalší kemp. Majú voľné miesta a cena 34 eur nás presvedčila. Tento kemp sa volá Orange. Ukladáme sa k spánku v narýchlo rozložených stanoch. Je 00.30 hod. Noc je teplá a hviezdnatá. Okolo kŕkajú žaby a cvrlikajú svrčky.

                  

                    26.7.2003 Ráno sa budíme, balíme stany, raňajkujeme a vyrážame do Ríma. Kemp, v ktorom sme spali, má len studenú vodu a nemá bazén ani sedacie záchody. Platíme za kemp a odchádzame. Po dvoch kilometroch zisťujeme, že manželovi nevrátili pas a tak sa poň vraciame. Potom už uháňame k Rímu. Cesta nie je ničím zaujímavá, až na jeden tunel, ktorý mal niekoľko pripojených tunelov, ale ten bol až v Ríme. Cestou hľadáme obchod, ale pri diaľnici žiadny nie je. Prichádzame do Ríma. Premávka napodiv nie je taká chaotická a bláznivá ako v predchádzajúcich mestách. Konečne vidíme väčší obchod. Parkujeme, nakupujeme a v najbližšom parku raňajkujeme (či obedujeme?). V parku spia bezdomovci na kartónových krabiciach. Konečne sa nám podarilo kúpiť aj tmavý chlieb, ktorý mal dokonca aj chuť, čo predchádzajúce nemali. Potom sadáme do auta, prechádzame okolo nádhernej katedrály (Basillica Salvatore Giovanni) ku koloseu, Forum Romanum a Monte Palatini. Sú to úžasné pamiatky a je sa naozaj na čo pozerať. Vonku je horúco, ľudia vyhľadávajú tieň a vodu.

 

 

 

 

 

 

 

Okolo kolosea je množstvo turistov s fotoaparátmi, pouliční predavači suvenírov, dámskych kabeliek, slnečných okuliarov a pomedzi ľudí chodia gladiátori v historickom oblečení a ľudia sa s nimi môžu fotiť. Po prezretí kolosea sa vyberáme ku katedrále - bazilike Salvatora Giovanniho. Je otvorená a tak vchádzame do nej. Je obrovská a má zlatý strop. Prekvapilo nás, že nie je klenbovitý, ale rovný. Všade plno malieb a po stranách asi šesť kaplniek. Akurát končila svätá omša. V bazilike boli tri organy, vždy po jednej či druhej strane baziliky a až za oltárom, kde bol ďalší voľný priestor. V našich kostoloch na rozdiel od tohto býva organ vždy vzadu v strede. Potom sme ešte nazreli do ďalšieho kostola, už nie takého veľkého a išli sme po auto. Máme defekt a tak meníme koleso, čo nás trochu zdržalo, ale už je vymenené a smerujeme do Vatikánu. Parkujeme bez problémov a zadarmo neďaleko námestia sv. Petra a dívame sa na svätopeterskú katedrálu, odkiaľ vždy hovorí k ľuďom pápež. Je to úžasný pocit byť na takom mieste. Fotíme námestie, seba, obelisk, na ktorom sú z jednej strany napísané slová vatikánskaj hymny.

 

 

 

Do chrámu sv. Petra sa nesmie ísť v krátkych nohaviciach a nesmú byť odhalené ramená, tak ideme do auta a prezliekame sa. Keď sme už opäť pri chráme, stráž nás už nevpúšťa dnu, pretože je zatvorené. Dalo sa tam ísť do 19.00 hod. a my sme prišli o 19.15 hod. Mrzí nás to, ale aj samotný fakt, že sme vo Vatikáne, nás upokojuje. Prezeráme si výzdobu - sochy po obvode námestia. Pod mohutnými stĺpmi parkujú fiakre s konským záprahom a ponúkajú vyhliadkovú jazdu. Z Ríma odchádzame s naozaj bohatými zážitkami a hlbokými dojmami. Návšteva Ríma a Vatikánu napravila môj zatiaľ zlý dojem z Talianska. Je večer a my uháňame smerom na Livorno, naším ďalším cieľom je Pisa. Okolo jedenástej večer, po tom, čo sme sa narýchlo najedli na parkovisku pri pumpe, meníme plán. Do Pisy je ešte vyše 200 km  a tak radšej hľadáme kemp. V dvoch nás odmietajú ubytovať, pretože je už po 23.00 hod. Až v treťom nás ubytujú. Cena je 37 eur. Kemp je pred mestom Grosseto. Rozkladáme stany. Umyváreň je na priemernej úrovni. Záchody sú čupacie aj sedacie a sprchy sú rozdelené na sprchy so studenou vodou a sprchy s teplou vodou, kde je automat na žetóny, bez ktorých teplá voda netečie. Cena jedného žetónu je 25 centov. Kemp je pri ceste, je hlučný a autá musia stáť na vyhradenom parkovisku, ale my aj tak parkujeme pri stane, lebo hneď ráno chceme odísť. Je to najdrahší a najhorší kemp, v akom sme doteraz boli. Volá sa Afrika. O druhej hodine ráno zaspávame.

 

                    27.7.2003 Ráno vyrážame do Pisy pozrieť si šikmú vežu. Kúsok pred Pisou sa zastavujeme na jedlo. Za diaľnicu platíme 5 eur. Do Pisy už nie je ďaleko, dokonca z diaľnice vidíme šikmú vežu, ale zle sme odbočili, diaľnica nás nemilosrdne vedie preč od Pisy a nikde sa nedá otočiť. Až po asi 20 km  sa konečne točíme a vraciame do Pisy. Parkovisko je voľné a platené. Námestie s palácmi a šikmou vežou je krásne.

 

 

 

Po okrajoch sú rozložení trhovníci a predávajú malé modely šikmej veže, tričká či vejáre. Do palácov je vstup povolený len v dlhých nohaviciach a tričkách s rukávmi a tie so sebou nemáme, takže dovnútra nejdeme. Chceme teda vyjsť aspoň na šikmú vežu. V pokladni sa dozvedáme, že vstup je len pre určitý počet ľudí a najbližšie sa dalo vyjsť na vežu až o 18.00 hod. a vstupné bolo 15 eur. Nemali sme toľko času a tak sme sa len odfotili a pokračovali v ceste do Modeny cez Apeniny. Do kempu v Modene sme dorazili ešte za svetla. Cesta cez Apeniny bola síce krásna, ale plná zatáčiek a dlhá, šlo sa pomaly a cca 60 km  pred Modenou sme uviazli v zápche. Kemp stál na noc 35 eur. Volal sa International camping Modena.

 

                    28.7.2003 Vstávame, nechávame rozložené stany a vyrážame do pneuservisu vymeniť pneumatiku. Pracovníčka kempu nám ochotne kreslí cestu k pneuservisu, ktorý nie je ďaleko. Dávajú nám novú pneumatiku, vrátane vyváženia a výmeny sme platili 50 eur. Hneď oproti je obchod s potravinami, ale nedostávame tam kúpiť všetko, čo treba a tak ideme ešte ďalej do mesta. To, čo potrebujeme, nenachádzame. Po návrate do kempu raňajkujeme a o 12.20 hod. vyrážame smerom na Verenu a Trento. Išli sme po diaľnici a cestou sme sa rozhodli odbočiť na Lago di Garda. Nebola to veľká zachádzka a jazero v peknom prostredí stálo za pohľad. Je veľké, obkolesené horami, po okrajoch lemované kempami s krásnou, čistou, ale studenou, vodou. Pri jazere piknikujeme a pokračujeme na Trento. Cesta vedie popri jazere a potom pokračujeme horami so zatáčkami a tunelmi. Za Trentom sme odbočili do Dolomitov a pri meste Predazzo sme si našli kemp. Volá sa Valle Verde. Je veľmi útulný, čistý a je tu príjemne. Nie je tu síce bazén, ale aj tak sme v horách a tak je tu dosť chladno. Hneď kúsok od nás je detské ihrisko. Nad horami sa začali kopiť čierne mraky. Rozložili sme stany a kým sme sa najedli, spustila sa búrka s krupobitím. Schovali sme sa do auta a ľadové guľôčky nám doň prudko búchali. Mali priemer asi 1cm, možno aj viac a ostávali na zemi, až bol biely trávnik. Toto krupobitie nám zlomilo jednu z malých tyčiek na stane. Búrka ustala. Je zima a mokro. V diaľke stále vidno blesky. Drkoceme zubami a vliezame do stanov, ale aj v spacákoch nám je zima. Zaspávame a dúfame, že sa zobudíme do krajšieho rána.

 

                    29.7.2003 Ráno nás budí slniečko. Nie je úplne jasná obloha, ale je to dobré. Slnko hreje a vzduch je čistý. Sušíme navlhnuté oblečenie, raňajkujeme a chystáme sa na malý výlet do sedla Passo Rolle. Je tu pekne, ale skalnatý kopec má vrchol v mraku. Je tu dosť chladno, tak si ešte prezeráme predajňu so suvenírmi, robíme pár fotiek a znovu sa spúšťame dolu do Predazza.

 

Kupujeme si jedlo (kura) a poobede sa chystáme do sedla Passo di Pordoi. Prvé sedlo má cez 1 200 m .n.m. a Passo di Pordoi má 2 230 m .n.m. Nebo je krásne jasné, len sem-tam mráčik. Chceme sa vyviezť lanovkou na kopec (okolo 3 000 m .n.m.). Prichádzame neskoro. Posledná lanovka už odišla. Sme trochu sklamaní, ale aj pohľad na okolité vrchy je krásny. Vraciame sa do kempu. Večer je veľmi chladný, a tak po prechádzke po kempe zaliezame do spacákov.

 

                    30.7.2003 Ráno odchádzame z kempu o 11.00 hod. Za dva dni platíme 64 eur. Naša cesta vedie cez Passo di Valles (2 033 m.n.m.). Cesta je samá zatáčka, strmé stúpanie, potom zasa klesanie. Fotíme scenériu nádherných hôr. Schádzame do údolia a popri rieke Cordevole pokračujeme smerom na Cortina d’ Ampezzo. Znova stúpame do prudkého kopca (auto ide len so zaradenou jednotkou) a dostávame sa do sedla Passo di Giau. Naskytá sa nám úžasný pohľad. Fotíme hory, seba a okolie. Potom znovu schádzame do údolia a piknikujeme. Cesta je zase samá zatáčka. Prudko klesáme. V Cortine sme si vybrali jednu z lanoviek. Mala dva prestupy, celkom sme išli tromi lanovkami až na vrchol Tofana (3 190 m .n.m.). Na okolité skalnaté vrchy je nádherný pohľad. Nebo je úplne modré a krásne vidieť. Od hornej stanice lanovky na úplný vrchol vedie úzka cestička, miestami sa strácajúca medzi skalami. Vzduch je riedky a ťažko sa dýcha, ale nám zvedavosť nedá a keďže máme na prechádzku len 20 minút do odjazdu lanovky, na vrchol (3 244 m.n.m.) doslova vybiehame.

 

 

Mám pocit, že sa mi roztrhajú pľúca. Dýcham ťažko a chvíľami sa mi točí hlava. Avšak pohľad z vrcholu za to stojí. Stojíme na vrchu, kde je kríž a kocháme sa tou nádherou okolo nás. Je to pohľad nepopísateľný. Skalisté hory s nádychom červenej farby, suťové polia, miestami sneh a nekonečné množstvo vrchov všade dookola. Mesto Cortina vyzerá ako maličký model. Bežíme nazad, aby sme stihli lanovku a dozvedáme sa, že nie je posledná a tak máme ďalších 20 minút k dobru. Využívame ich pozorovaním vrchov. Sú tu aj zjazdovky, ale veľmi strmé, skoro kolmé. K lanovke dorazila skupina horolezcov. Nastupujeme na ňu aj my. Laná visia v obrovskej výške, nie sú na stĺpoch. Pre porovnanie, auto pod nami nám pripadá ako lienka. Lanovka nás stála 48 eur (24 za osobu, deti zdarma). Potom už sadáme do auta a pokračujeme cez Passo tre croci(1 809 m.n.m.), po ľavej strane sa nám otvára krásny pohľad na Cristallo a už klesáme k jazeru Misurino. Aj tu je chladno.

  

Nezdržiavame sa a pokračujeme do Tablachu, ktorý je ešte v Taliansku, do údolia Pustertal, kde prechádzame do Rakúska. Snažíme sa ísť čo najďalej, lebo stále klesáme a čakáme, že bude teplejšie. O 19.48 hod. nachádzame kemp s tromi bazénmi, pekný, čistý, ale kúpať sa nedá, pretože je zase veľmi chladno. Kemp sa volá Camping Wolbad. Deň zakončujeme večerou. Chlad nás zahnal do stanov. Zaspávame a je nám zima. Okolo nás tečie rieka Dráva.

 

                    31.7.2003 Budíme sa o 08.20 hod. Slnko je za mrakmi a stany sú mokré od rosy. Nemôžeme čakať, kým uschnú a tak ich balíme mokré. O 10.48 hod. opúšťame kemp, platíme za noc 29 eur (bazény sú v cene) a vyrážame smerom na Spittal a Salzburg. Cesta vedie medzi horami, ale už nie sú také krásne. Prechádzame zatiaľ najdlhším tunelom. Má dĺžku 6 400 m . Obloha sa mračí stále viac. O chvíľu už prší. Aj nám začína byť smutno. Končí sa naša dovolenka a dnes večer musíme doraziť domov. Vonku leje. V rádiu hlásia množstvo dopravných nehôd. Blížime sa k Viedni. Chceme prejsť cez hranice do Břeclavi, ale prechod zatvárajú o 20.00 hod. a my sme uviazli asi na hodinu v upchatej Viedni. Musíme teda ísť na iný prechod - do Mikulova. Stále prší a my sme stále smutnejší. Okolo 20.45 hod. sme už v Česku a o polnoci doma v Uherskom Hradišti. Dovolenka skončila. Ráno musíme ísť do práce. Celkovo sme za našu dovolenku išli cez asi 100 tunelov, videli sme niekoľko morí, niekoľko pohorí a najazdili sme 5 910 km . Prešli sme 7 krajín, videli obrovské množstvo krásnych pamiatok. Prejazdili sme za 8 289,6 Kč benzína a celá dovolenka nás stála 54 625,20,-Kč. Bola to úžasná dovolenka!