Autor: Nona a Maco
3.7.2005 Vyrazili sme o 6.55 hod., takže takmer presne podľa plánu (čo bolo o 7.00 hod.), smerom na hraničný prechod Břeclav - Poštovná.
O 8.39 hod. sme prekročili hranice do Rakúska. Ešte na našej strane sme sa zastavili v obchode a doplnili posledné chýbajúce potraviny (napr. špagety). Chceli sme kúpiť aj sprievodcu Francúzskom, ale samozrejme, zákon schválnosti, mali všetkých možných sprievodcov okrem francúzskeho. V Rakúsku sa zastavujeme na benzínke a kupujeme diaľničnú známku. Je deväťdňová a stojí 7,5 eura. Z benzínky vyrážame o 9.07 hod.
O 9.50 hod. sme vo Viedni. Volíme možnosť ísť cez mesto, lebo je to predsa len kratšie ako po obchvate. Spoliehame sa na fakt, že je nedeľa a mesto snáď nebude upchaté. Rakúsko, známe čistotou, nás prekvapilo. Odpadky poletovali viedenskými ulicami a mesto vyzeralo a pôsobilo špinavo. Cez Viedeň sa nám podarilo prejsť za 27 minút, čo je v podstate veľmi slušný čas. Naberáme smer Linz - Salzburg. Každý rok, keď ideme na dovolenku, len tak z pasie počítame tunely. Prvý je pri Salzburgu. Je dlhý 503 metrov. Na okolitých vrcholoch kopcov (Álp) vidno sneh. Prechádzame do Nemecka (Rosenheim) a ďalej okolo velikánskeho jazera Chiemsee. Je na ňom množstvo plachetníc. Aby som trochu upresnila smer cesty, chceme sa čo najkratšou cestou dostať do Talianska, takže z Rakúska prechádzame do Nemecka, ale iba na niekoľko kilometrov, a opäť sme v Rakúsku. Pri Innsbrucku prechádzame druhým tunelom. Je dlhý 480 m. Vchádzame do hôr, kde je nádherný, obrovitánsky diaľničný most. Tí, ktorí zvolili normálnu cestu, teda nie diaľnicu, idú cestou oveľa krajšou, cez hory, a tento nádherný most na snáď viac ako 150 m vysokých pilieroch môžu obdivovať pohľadom zdola (dokonca je tu aj vyhliadka kvôli mostu). Táto diaľnica vedie na Brenner. Je veľmi drahá. Odporúčam radšej normálnu, ale zato krásnu cestu mimo diaľnice. Aby Rakúsko zarobilo peniaze na diaľničných poplatkoch, túto mimodiaľničnú cestu nechalo nevyznačenú. Ten, kto o nej nevie, nenájde ju a ide automaticky na drahú diaľnicu. Cez Brenner sa ide do Talianska. Keď sa dosiahne vrchol Brenneru, končí spoplatnená časť diaľnice a aj tí, čo išli po tej druhej ceste, na túto dorazia (aj keď to trvá trochu dlhšie) a pokračujú ďalej. Cestou z Brenneru prechádzame malebným horským mestečkom Matrei am Brenner. Je čisté, domy sú postavené veľmi štýlovo, všetky sú vymaľované ornamentami, každý dom je iný a jeden krajší ako druhý.
O 17.11 hod. sme v Taliansku. Hneď nás víta diaľničná mýtnica (Vipiteno Sterzing). Berieme si z automatu kartu, ktorú zaplatíme pri výjazde z diaľnice. Diaľnica vedie medzi horami, chvíľami skalnatými, chvíľami lesnatými. Všade je množstvo hradov, kostolov a pevností. Popri diaľnici tečie ľadovcová rieka. Volá sa Adidge. Na tejto ceste je veľa tunelov. Prešli sme ich trinásť. Z diaľnice sme vyšli po 119 km. Cestou sme sa zastavili na jedenie (z vlastných zásob) a na benzínke. Pri benzínkach bolo veľmi veľa ľudí. Kopa motorkárov a autobusov. Odbočili sme na výjazd Lago di Garda - Sud. Tam bola mýtnica. Zaplatili sme 12 eur a začali sme hľadať kemping pri jazere Lago di Garda. Pri hlavnej ceste sme našli niekoľko smeroviek na kempy, ale všetky značky sa po odbočení vyznačeným smerom stratili. Prešli sme okolo nádherného niekoľkohviezdičkového hotela. Vyzeral ako z rozprávky. Volalo sa to Gardaland. Celé oplotené, vnútri palmy, bazény, tobogany, skalný útes a podobne. Vyzeralo to úžasne.
O 20.26 hod. sme úplne náhodou našli kemp San Benedetto. Záchody a sprchy slušné, k jazeru je to kúsok. Cena je dokopy 38,50 eur/dvaja dospelí, dve deti (ako nám to spočítali, vedia len oni). Máme miesto č. 58. Je také veľké, že sa naň bez problémov zmestia naše dva trojmiestne stany aj auto (stan sme nahlásili len jeden). Zaplatiť treba do 9.00 hod. ráno. Zostávame jednu noc.
4.7.2005 Ráno sa budíme pomerne skoro. Je zamračené, ale teplota vonku je príjemná. Je okolo 27 stupňov. Po raňajkách balíme stany a o 10.00 hod. opúšťame kemp a vyrážame smerom na Bresciu, Turino. Po niekoľko sto metroch sa dostávame na diaľnicu, smer Venezia, Milano. Prichádzame na mýtnicu. Je na kartu. Pri výjazde platíme 4,90 eur. Je 11.05 hod.
Ešte sme ani poriadne neodložili peňaženku, už je tu ďalšia mýtnica. Platíme 8,10 eur. A aby toho nebolo málo, vzápätí platíme v hotovosti ďalší poplatok - 1,20 eur -, ani nevieme za čo.
Asi 3 km pred mestom Cuneo zastavujeme na pumpe a napĺňame svoje žalúdky z vlastných zásob. Vonku sa poriadne zamračilo a začína pršať. V podstate od kempu až po Cuneo bola cesta absolútne nudná. Samá rovina, polia. V Cuneu sme sa zastavili vo veľkom supermarkete a doplnili zásoby nápojov.
Z Cunea už začala byť cesta zaujímavejšia. Dorazili sme do hôr. (Podľa mapy je to národný park Alpi Maritime). Vrcholy hôr sú zahalené v hustých tmavošedých mrakoch. Na prvý pohľad sa zdá, že ideme do chladného upršaného počasia. Aj keď stále prší, teplota sa drží na 27°C. Štveráme sa serpentínami k vrcholom hôr k mestečku Limone v priesmyku Cole di Tenda, kde sa nachádza tunel, ktorý spája Taliansko s Francúzskom. Aj keď sú hory v mrakoch, sú nádherné. Tunel z Talianska do Francúzska meria 3186 m. Hneď za východom je malé odpočívadlo a krásny výhľad do údolia, či skôr do rokliny, kde sa medzi rozoklanými skalami vlní cesta ako had. Zákruty sú veľmi ostré. Schádzame do mestečka Tende. Je celé vystavané v strmých skalách. Je to nádherný a neobvyklý pohľad. Na jednej skalnej stene (pred ďalším tunelom) je priamo na vysokom skalnom útese hrad. Medzi domami v skalách sú také úzke uličky, že ich skoro nevidno. Údolím sa pozdĺž cesty tiahne koryto rieky Roya, sprevádza nás tiež železnica, ktorá vedie tunelmi či mostami vysoko nad nami v skalách. Vchádzame do tunela (370 m) a prechádzame ďalšími štyrmi, až vychádzame v Monaku. Je to malý štátik, skôr také väčšie mesto. Tankujeme. Na diaľnici medzi Monakom a Francúzskom platíme opäť mýto 1,90 eur. Cena benzínu v Monaku je 1,27 eur/1 l. Prechádzame ďalšíémi tunelmi (siedmimi) a vychádzame v Nice. Mesto je to známe a ospevované, ale na prvý pohľad nič moc. Pokračujeme smerom do Cannes (mýto 1,20 eur) a odtiaľ k Francúzskej riviére a hľadáme kemp. Hory (skaly) sú tu tmavočervenej farby. More je pokojné. Stále prší (už od taliansko-francúzskych hraníc).
Asi o 20.30 hod. nachádzame vhodný kemp (jeden zo štyroch - dva sú už pre pokročilú večernú hodinu zatvorené, jeden sa nám nepáčil). Prestalo pršať. V kempingu rozkladáme stany, varíme večeru. Zase začína pršať. Prší celú noc.
5.7.2005 Ráno je síce obloha znovu modrá, ale hrozne fúka.
Vybrali sme sa na výlet do Grand Canyonu du Verdon netušiac, čo tam vlastne uvidíme, či sa tam dá spraviť aj nejaký výlet. Skôr sme to brali ako vyhliadkovú jazdu, a tak nám ani nenapadlo vziať si inú obuv než sandále. Cesta ku kaňonu trvala zhruba dve hodiny. Vyšplhali sme sa po serpentínach na horný okraj kaňonu, odkiaľ bol krásny výhľad až na jeho dno, kde zvykne tiecť rieka Verdon, ale teraz bola úplne vyschnutá. Duje silný a dosť chladný vietor. Niektorí turisti vytiahli aj tenké bundy. My ale nemáme so sebou nič. Všetky veci sme nechali v kempe. Cesta vedie po hrebeni kaňonu, miestami sú spravené vyhliadky buď vo forme balkónov, alebo len rozšírená krajnica. Pohľad je to nádherný. Kaňon je hlboký možno aj tisíc metrov. Skaly pôsobia veľmi mohutne a majestátne. Obchádzame kaňon po jeho hrebeni. Kúsok od reštaurácie a parkoviska je je nádherný betónový most, ktorý spája dve strany kaňonu. Pod ním, v obrovskej hĺbke, je koryto rieky. Z jedného vyhliadkového balkóna vidíme na dne kaňonu ľudí. Zhora sú malí ako mravce. Kúpu sa v jezierku, ktoré je modro-mliečnej farby, ako ľadovcové, ale táto voda je biela, pretože skaly sú vápencové. Keď sme tam dolu tých ľudí videli, napadlo nám, že by sme tam tiež mohli skúsiť zliezť. Počuli sme, že niekde dole je pekný kamenný most a že sa k nemu dá ísť. Posunuli sme sa teda autom na náprotivnú stranu kaňonu. Bola tam mapa a vyznačená cesta do kaňonu. Podľa mapy to nebolo ďaleko, ale bolo treba prekonať obrovský výškový rozdiel - spustiť sa úplne na dno kaňonu. Najprv to celkom šlo, aj keď v sandálach chodiť po šmykľavých kameňoch nebolo nič moc. Asi po dvadsiatich minútach zostupu sa terén zhoršil. Bol podstatne strmší. Na rad prišli reťaze a rebrík. Aj toto sme prekonali bez ujmy na zdraví.
Za 30 minút sme boli pri rieke na dne kaňonu. Prvé, čo nám napadlo, bolo vyskúšať, aká studená je voda. Pripadala nám rovnako studená ako v mori. (V mori sme sa vykúpali ráno pred odchodom do kaňonu. Voda bola studená, takže dve sme sa kúpali, dvaja nestrčili do vody ani prst.) Chvíľu sme chodili po vode v sandálach, potom sme hľadali ten kamenný most, ale miesto neho sme našli most kovový. Všade po ceste boli výstražné tabule, že sa ľudia nemajú dlhšie zdržiavať pri rieke, pretože tam vďaka neďalekej priehrade môže hocikedy stúpnuť hladina vody o niekoľko metrov. Priehrada je na konci kaňonu.
Keď sme si prezreli most a okolie, začal sa namáhavý výstup hore. Trvalo to o čosi dlhšie, než keď sme schádzali, ale zase sa šlo lepšie po kameňoch. Potom sme nasadli do auta a druhou stranou kaňonu (po hrebeni) sme serpentínami zišli opäť dolu do údolia. Zastavili sme skoro na všetkých vyhliadkach a pohľad bol odvšadiaľ úžasný. Kúpili sme si aj pohľadnice. Cestou späť do kempu sme nakúpili.
O pol desiatej večer sme spravili rýchlu večeru a šli spať.
6.7.2005 Asi o 9.00 hod. vstávame, raňajkujeme, balíme stany. Hneď pri našom stane je figový strom a na ňom zrelé figy. Niektorí spolukempovníci majú so sebou aj nejaký oberák na figy. Vyzerá to ako sieťka na motýle na palici. Platíme za dve noci celkom 63 eur a o 10.30 hod. opúšťame kemp a vyrážame na ďalšiu cestu.
Po pár kilometroch cez mesto Fréjus (v uliciach totálna zápcha) sa nám podarilo vyjsť na diaľnicu na Marseille. Platíme za ňu 6 eur. V meste Fréjus viedla cesta tesne pri mori, pri prístave s malými loďkami a jachtami. Zdalo sa, že sú ich tam zaparkované tisíce. Na druhej strane cesty boli obchody a jeden hotel vedľa druhého. Večer sa na nábreží rozložili stánkari a predávali všetko možné, od tureckého medu cez suveníry až po šatstvo. Platíme ďalší poplatok za diaľnicu - 0,9 eur.
O 12.52 hod. sme v Marseille. Náš cieľ je kostol Notre Damme na kopci nad mestom. Mesto je to obrovské, ale úplne upchaté. Kostol vidíme pred sebou, ale nevidíme nijaké smerové tabule. Ideme podľa toho, kde kostol vidíme. Na jednom mieste sme museli obísť požiarnicke autá, ktoré v jednej z úzkych ulíc hasili nejaký oheň v dome, potom sme sa dostali na kruhový objazd, v strede ktorého bola krásna socha na ozdobnom stĺpe. Skoro všetky ulice sú jednosmerné a väčšinou tam, kde sme potrebovali odbočiť, bol zákaz odbočenia. Dosť dlho sme sa motali jednosmerkami a už sme si mysleli, že sme sa vymotali z centra, keď sme sa zrazu znova ocitli na tom istom kruhovom objazde. Po dlhšom jazdení mestom sa nám predsa len podarilo doraziť ku kostolu nad mestom. Napodiv parkovisko bolo zadarmo.
Výhľad bol na celú Marseille. Mesto sa rozprestiera z troch strán pod kopcami a z jednej strany ho obmýva more. Kúsok od prístavu (možno je to tak kilometer od brehu) sa nachádzajú tri ostrovy. Jeden z nich je známy práve vďaka románu Gróf Monte Christo. Je na ňom pevnosť If. Pevnosť opisovaná v knihe však nie je ani zďaleka podobná tej malej pevnosti, ktorá je v skutočnosti na ostrove. Aj tak má ale človek pocit, že je súčasťou tohto románu. Samotný kostol je na vysokom schodišti. Jeho dolná časť je krypta. V krypte sú po stenách (do výšky hlavy dospelého človeka) ďakovné tabule, v hornej časi stien sú obrazy, väčšinou s námetom lodí. Plachetnice, rôzne výjavy z námorníckeho života. Aj zo stropu visia na šnúre zavesené makety plachetníc. Na ďalšej stene sú obrazy vyjadrujúce rôzne katastrofy. Prevrátený vlak, havarované lietadlo a pod. Z krypty vedú schody do hlavného kostola. Ten nie je vo vnútri nijako extra vyzdobený. Skôr je veľmi jednoduchý. Z terasy okolo kostola je pekný výhľad na mesto. Všade sú rozmiestnené ďalekohľady a za 0,5 a 1 euro je možné ich použiť. Na jednom konci terasy, v smere na more, je aj vyhliadkový balkón. Na ňom sú kamenné mapy s popisom výhľadov. Odtiaľto najlepšie vidno aj pevnosť If. Chceli sme sa tam ísť pozrieť, ale nenašli sme žiadnu informačnú tabuľu ani prístav, odkiaľ by sa tam dalo preplaviť.
Z Marseille sme sa vymotali o 15.00 hod. Naša ďalšia zastávka je Port de Bouc. Chceli sme sa najesť niekde za Marseille, ale okolo tretej hodiny poobede to nie je možné. O tomto čase nikde nevaria. Až večer. V pizzérii nám povedali, že vyhasol oheň v peci a nepečú. Nakoniec sme v Port de Bouc našli Carrefour a kúpili si pečené kura. Od Marseille až po Port de Bouc (a aj ďalej) bola všade veľká špina. Väčšia než v Taliansku. Carrefour vyzeral ako po bombardovaní. Tovar rozhádzaný v uličkách (rozsypané rozhádzané topánky, šatstvo na zemi - akoby sa tam prehnal víchor), po zemi papieriky, bločky, špina, záchod snáď neumyli ešte nikdy. Zaklincovala to v obchode fajčiaca ženská. Kura stálo 6 eur. Jedli sme ho priamo na lavičke v Carrefoure. Potom sme pokračovali v ceste na mesto Arles. Cesta po rovine, vcelku nezaujímavá.
Ďalšie mestá, kam smerujeme, sú Montpelier a Narbonne. V Narbonne je krásny zámok. Vidno ho z cesty.
O 20.15 hod. platíme mýto 9,5 eur. Pri meste Carcassonne začíname hľadať kemp. Je vyznačený pred mestečkom Cazilhac. Kemp sa volá Camping de la Cité. Je kúsok od starobylého hradu. Zostávame na jednu noc. Kemp je slušný, čistý, má bazén, tenisové kurty a pekne upravené stanovacie miesta.
7.7.2005 Ráno sa budíme do chladného dňa. Aj keď v noci nám zima nebola, vietor dul ako opreteky, bral a zhadzoval všetko, čo nebolo pripevnené alebo ťažké, takže prevrátil aj hrnček s čajom či kempingovú stoličku. Stany sme večer upevnili maximálne, ako sa do tvrdej zeme dalo, aby nám ich vietor neodniesol. Kemping bol poloprázdny. Večer z neho bolo vidieť osvetlený hrad (opevnené mesto) v Carcassonne.
Vytiahli sme teplé oblečenie. Je maximálne 19°C. Ideálne počasie na vychádzku. Balíme stany a všetko do auta. Zaplatiť treba medzi 11.00 a 12.00 hod. Podarilo sa nám zatajiť deti a jeden stan, tak platíme za jednu noc 20,90 eur. Auto nechávame pred kempom a ideme si pozrieť starobylé opevnené mesto. Je to obrovský komplex. Do centra tohto komplexu sa ide pešo z kempu asi 15 minút. Vstupné sa neplatí. Prechádzame po uličkách plných malých obchodíkov so suvenírmi, šatami, obrazmi a inými drobnosťami. Aj do chrámu je vstup zdarma. Okná sú vykladané mozaikou (malé farebné sklíčka). Zvnútra kostol vyzerá presne ako Dóm sv. Martina v Bratislave. Celé mesto je obklopené hradbami, kde sa už ale platí vstupné 10,10 eur/1 osoba. Tam sme nešli. Boli tam aj kaviarne, reštaurácie, atrakcie (strašidelný dom) a pod. Spravili sme pár fotiek a vybrali sa k autu, aby sme pokračovali v ceste.
O 13.15 hod. odchádzame, smer Pyreneje. Prechádzame cez Limoux, Alet, Quillan (tam nakupujeme v supermarkete Champion) a blížime sa k hraniciam medzi Francúzskom a Andorrou. Cesta vedie Pyrenejami, mnohé serpentíny, zákruty, stúpania (najvyšší bol vo Francúzsku, 2 408 m) vlastne presne medzi Francúzskom a Andorrou.
Na hraniciach sme o 16.36 hod. Pyreneje sú v hustej hmle, takže z nich nevidíme vôbec nič. Akoby sme prechádzali mliekom. Pri ceste sme uvideli reklamu na McDonald's, čo sme deťom sľúbili, a tak sme ho hľadali, ale žiadna ďalšia tabuľa nebola, až v meste pod kopcami. Do Andorry la Vella sme sa dostali ľahko a aj keď ulice sú plné áut, bez problémov sme zaparkovali na parkovisku pred supermarketom Hiper Andorra. Toto parkovisko je platené, ale ak človek nakúpi v Hiper Andorre, neplatí nič. Mesto je preplnené ľuďmi, obchodmi a autami. V štáte Andorra sa neplatia dane, a tak je tam trochu lacnejšie. Najväčší problém je, že medzi 16. a 20. hodinou sa nikde nedá najesť. V tomto čase a niekde aj skôr už proste nevaria a začínajú až po 20. hodine. (Túto skúsenosť máme už okrem Francúzska aj z Talianska.) Ale my sme hladní, a tak deťom kupujeme jedlo v McDonalde a my chceme ísť na pizzu. Lenže smola. Naozaj všetky reštaurácie sú zatvorené. Len jeden podnik rýchleho občerstvenia podáva jedlo a majú aj pizzu. Tak sme si objednali. Hlad bol veľký, ale pizza hnusná. Okraje spálené dočierna, vesto neidentifikovateľné. Skonštatovali sme, že sme si radšej mali dať s deťmi nezdravé hranolky. Za pizzu chceli 7,50 eur/1 kus. Takto skamaní jedlom sme nasadli do auta a vyrazili na cestu do Španielska. Andorra je obklopená vysokými strmými kopcami. Je tu množstvo hotelov, stavaných v skalách, dosť lanoviek. Údolie, kde sa mesto rozprestiera, je malé. Z mesta sa ide cez dva tunely.
O 20.10 hod. sme na hraniciach Andorry a Španielska. Napodiv nás zastavujú colníci (pasovákov sme ani nevideli) a chcú, aby smeim ukázali kufor, či nevezieme cigarety a alkohol. Za hranicami sa dostávame do nádherného kaňonu Ogranya na rieke Segre. Sú to samé skaly, cesta samá zákruta, za každou zákrutou sa nám otvára nový, krajší pohľad na okolité skaly.
Tesne pred mestom Ogranya zrazu vidíme smerovku na kemping. Je malá, nenápadná, ale je už dosť hodín, tak sa ideme pozrieť, či sa v ňom dá prespať. Odbočili sme teda podľa smerovky. Cesta viedla do prudkého kopca, okolo nejakého hospodárskeho dvora, už sme aj zapochybovali, či ten kemp vôbec existuje, keď sme natrafili na ďalšiu tabuľu. Kemping nás prekvapil. Čisté trávnaté plochy, pravidelne zavlažované, pekný bazén, pekné záchody a umyvárky. Prevádzkovateľ je Rumun. Nechcel od nás ani pas. Zaplatili sme mu 26 eur a bazén je vraj gratis. Je 20.41 hod. Názov kempu je Campament.
Večer je krásny. Síce pofukuje vietor, ale nie je taký silný ako v predchádzajúcom kempe. Nebo je modré, krásne vidno hviezdy. Počuť bečanie oviec, ktoré pomaly utícha. Nad hlavami nám poletuje netopier. Neďaleký vrch zahalil mrak, ale našťastie ďalej nešiel. Zvon na kostolnej veži odbil jedenásť hodín. Zaspávame. Zvon pravidelne odbíja čas. Na trávnatom povrchu sa spí ako v bavlnke.
8.7.2005 Vyspali sme sa naozaj dobre.Teplota je ráno celkom príjemná, ale na kúpanie v kempingivom bazéne to rozhodne nie je. Výhľad z kempu je veľmi pekný - na kopec, za ktorým sa skrýva kaňon, ktorým sme večer prišli, na druhej strane, v smere, kam sme mali vyraziť, bol len jeden kopec a mysleli sme si, že kaňon skončil. Mýlili sme sa.
Z kempu sme odišli o 12.05 hod. Smer: Lleida, Zaragoza, Madrid. Prešli sme mestečkom Organya a znovu sme sa ocitli v kaňone. Za každou zákrutou sa nám otvorila nová krásna scenéria skál. Rieka, ktorá nás sprevádzala, po chvíli ústila do priehrady. Prešli sme prvým tunelom dnešného dňa, prechádzali sme mostami ponad vodu či roklinu. Povedľa terajšej cesty stavajú novú. Povedie minimálne cez štyri nové tunely.
Ideme cez tri tunely, smer Zaragoza. Na výjazde z diaľnice platíme diaľničný poplatok 4 eurá. Prechádzame cez piaty tunel. Cesta je dlhá a pomerne nudná. Ideme dlho po rovine, nie je sa na čo pozerať. Nakoniec na mape vidíme mestečko Nuevalos. Je pri priehrade, je tam značený kemping a nejaká turistická zaujímavosť Monastirio de Piedra. Chceli sme sa ukempovať už skôr, ale v kempingu pri Kalatayude netiekla voda. Zastavili sme sa na nákup a vyrazili do kempu k priehrade. Všetko sedelo podľa mapy. Našli sme priehradu aj kemping. Nad priehradou sa vynímali kopce. Na jednom z nich je tá turistická zaujímavosť.
Kemping sa volá Lagopark. Má bazén a je stavaný terasovito. Chlapík (mladý chalan) na recepcii nerozumie žiadnej reči okrem vlastnej - španielčiny. Je s ním ťažká dohoda, pretože nevie počítať peniaze. Nakoniec sme sa ale úspešne ubytovali. Cena za noc je 31,45 eur za všetkých dohromady.
Je 18.30 hod. Dosť času na to, aby sme po rozložení stanov a uvarení večere absolvovali krátku prechádzku. Vonku sa ochladilo. Znova sme siahli po teplom oblečení. Priehrada mala nízku hladinu vody. Na brehu na strane pri meste sa nachádzalo niečo ako ruiny a v nich množstvo otvorov veľkosti nižších dverí. Vyzeralo to ako mestečko v skalách, ale miniatúrne. Nedalo sa k nim ísť, takže sme nezistili, na čo to slúži či slúžilo. Po prechádzke sme chvíľu posedeli pri stanoch a potom šli spať.
9.7.2005 Budíme sa do chladného rána. Teplomer ukazuje 16°C. Na strome, pod ktorým sme mali stan, bolo mmnožstvo vtákov, ktorí nám úspešne osrali kompletne celý stan, a tak sme okrem raňajok museli aj čistiť hovná zo stanu.
O 10.15 hod. opúšťame kemping a vyrážame do Madridu. Cestou (hneď za kempom) sa zastavujeme na Monastiriu di Piedra. Zistili sme, že to je vlastne nejaký upravený prírodný park s vodopádmi a atrakciami pre turistov. Vstupné je 8 eur na osobu. Je to drahé, takže tam nejdeme.
Ako sa blížime k Madridu (cestou ďalšie tunely), stúpa teplota na teplomeri. O 13.15 hod. vchádzame do Madridu. Teplota je 31,1°C.
O 14.15 - 14.45 hod. sa prechádzame okolo kráľovského zámku v Madride. Je nádherný. Hneď oproti nemu je velikánsky kostol. Práve je v ňom výstava, a tak jeho výzdobu nevidno. Vstupné do kráľovského paláca je 8 eur na osobu. Podľa pohybu ľudí to vyzeralo, že sa dá prejsť len na nádvorie, čo bolo vidno aj zvonku, takže sme si vstupenky nekúpili.
Zvláštnosť Madridu: je tu zákaz predaja pohľadníc. Nikde sa nedajú kúpiť. Takže kto chce mať nejakú pamiatku, musí si ju nafotiť.
Z Madridu vyrážame na mesto Linares. Po skúsenostiach s reštauráciami sme sa rozhodli najesť v McDonalde. Hneď za Madridom bol jeden, ale nestihli sme odbočiť, tak sme si povedali, že v najbližšom zastavíme. Zase ale zaúradoval Murphy a jeho zákon schválnosti. Ďalší McDonald's sme objavili až večer v meste Linares, a to sme ešte museli odbočiť z diaľnice. Obedo-večeriame o 18.30 - 19.06.
Pokračujeme v smere na Córdobu. Náš dnešný cieľ je dosiahnuť pobrežie mora v Málage. To znamená prejsť tento deň celkovo asi 600 km. Od Córdoby sme, ako Murphyho zákony potvrdzujú, našli ďalších sedem McDonaldov, a to priamo pri ceste. Cesta stále vedie opustenou rovinou s nehostinným vysušeným povrchom.
Okolo 21.30 hod. sa konečne blížime k horám (najvyšší vrch tam má 1634 m), za ktorými už je vytúžené more. Cestou sa prehnala dažďová prehánka a videli sme dva vzdušné víry. Keď sme prišli k horám, videli sme niečo, čo sme ešte nikdy v živote nevideli. Spoza vrchov sa od mora cez kopce prevalili husté mraky. Obloha bola oceľovo šedá, nžšie mraky boli biele a doslova stekali po stenách hôr do údolia. Vyzeralo to, ako keď kaša preteká z hrnca. Prehupli sme sa cez sedlo po peknom moste na druhú stranu hôr a uvideli more. Čierňava sa našťastie držala nad horami a nad morom už bolo mrakov menej. Prešli sme diaľnicou cez Málagu (upchaté cesty, všade plno ľudí, nočný život, chaos). Od mora na jeden vysoký kopec premávala lanovka aj večer o desiatej. Začíname hľadať kemp a trvá nám dve hodiny, než nejaký nájdeme. Niektoré kempy sú plné, iné prijímajú len do desiatej. Už sme bezúspešne prešli tri alebo štyri kempy. Ideme popri mori a nachádzame ďalší kemp. Sme v meste Costa Bella. Je skoro polnoc a ešte stále nemáme kde hlavu skloniť. Nakoniec nachádzame kemping La Buganvilla a presne o 0.00 hod. prechádzame jeho bránou, aby sme rozložili stany a prespali.
Zvláštnosťou pobrežia smerom od Málagy je, že diaľnica vedie pri mori a kempy sú až za ňou, takže k moru treba chodiť nadchodmi.
Kým si rozložíme stany, obzrieme kemp a uložíme sa spať, sú dve hodiny ráno.
10.7.2005 Sme rozhodnutí, že budeme celý deň len leňošiť, čítať si a kúpať sa. V kempe sú bazény, jeden väčší a jeden menší. Kemp je terasovitý, pekný a čistý. Je tu aj obchod, kde majú úplne všetko. Deň trávime podľa plánu. More má dosť veľké vlny, a tak deti dávajú prednosť blázneniu vo vlnách a ja bazénu v kemingu. Pláže sú pieskové. Spať ideme o polnoci.
11.7.2005 Budíme sa o 9.00 hod. Je trochu zamračené. Celý deň leňošíme, kúpeme sa. Večer ideme na nákup a chceme ísť do mesta. Objavili sme obrovský nákupný park. Nikdy som niečo také veľké nevidela. Ale napodiv, internet sa v tomto kolose nenachádza. V miestnej pizzérii čakáme na jedlo viac ako hodinu a keďže kemp zatvárajú o polnoci, hneď po večeri ideme späť. Prechádzka mestom sa nekoná.
12.7.2005 O 11.45 hod. balíme, odchádzame, smer Afrika - Maroko. Za kemp platíme 117 eur/3 noci.
V Estepone tankujeme, cena benzínu je 1,011 eur/1 l. O 12.46 hod. 20 km pred Algeciras vidno Gibraltar (skalu), od nej tiež idú lode, ale je to drahšie. Skala a kúsok územia patrí Anglicku a platí sa tam librami.
V Algeciras je prístav. Prichádzame tam o 13.50 hod. Dopravu v prístave organizujú viditeľne označení ľudia (v svetielkujúcich vestách). Prvý sa nás spýtal, či máme lístky na loď, alebo nie. Podľa toho, či ľudia majú, alebo nemajú lístok, sú nasmerovaní vľavo, alebo vpravo. My sme lístky nemali kúpené vopred. Ďalší človiečik nás usmernil na parkovisko. Ten prvý nám dal za predné sklo nejakú ceduľku, podľa ktorej nás tí ďalší usmerňovali. Auto sme zaparkovali na parkovisku plnom áut. Niektoré boli také zaprášené, akoby tam stáli už rok. Parkovisko pred prístavom je platené, ale ak sa z neho odíde do hodiny, neplatí sa nič. Z parkoviska sme prešli do budovy s pokladňami a kúpili si otvorený spiatočný lístok. Ten stál pre dvoch dospelých, dve deti a auto 290,90 eur. Keď sme si kúpili lístok, sadli sme znova do auta a pri výjazde z parkoviska nám dali za predné sklo ceduľku Ceuta a nasmerovali nás na nalodenie. Do odplávania lode zostáva 45 minút. Na nalodenie čakáme pod strechou v tieni. Prešli sme niečím ako pokladňou, kde nám pôvodný lístok (hromadný) na cestu tam vymenili za päť (pre každú osobu jeden a jeden pre auto). Maco aktívne vyhodil ten prvý lístok, čo nám dali za sklo, a tak si ho bohužiaľ nemôžem založiť do cestovania (HRÔZA!).
Loď má vyplávať o 15.00 hod. Je 15.00 hod. a my sa ešte len posúvame v šóre áut na loď. Názov lode je Euroferries Pacifica. Na lodi nás nasmerovali na poschodie. Z jedného zo zaparkovaných áut som si ,,požičala“ vyhodenú tabuľku, tak mi už nechýba nič. Z garáží sme vyšli po schodoch do priestrannej miestnosti, či skôr haly, kde sú samé sedadlá usporiadané do kruhu v niekoľkých poschodiach, s presklenou stenou na prove lode. Podlaha je parketová, stolíky drevené, koberce a sedadlá tmavo zelené, strop sa zužuje do úzkeho kruhu, je vyložený lesklými štvorcovými obkladačkami (?) a podopretý béžovými stĺpmi. Steny sú obložené čiastočne drevom, čiastočne béžovými panelmi.
Loď odplávala o 15.27 hod. Z prístavu bolo vidieť cez more vzdialený kopec. Podľa mapy je už africký, čiže vidieť z Európy do Afriky. Najužšie miesto medzi Európu a Afrikou má 12 km. Loď je veľmi luxusná a klimatizovaná. Tým, že je menšia (ako trajekty napr. z Grécka do Talianska), sa aj viac húpe na vlnách.
Je 16.22 hod. nášho času, miestneho je 14.22 hod. Priplávame do Ceuty. Čakajú nás hranice medzi Európou a Afrikou - Marokom. Ceuta patrí ešte Španielsku. Z pevniny vidno gibraltarskú skalu a matne aj ďalšie pobrežie Európy - Španielska. Prechádzame mestom Ceuta k hraničnému prechodu. Cesta vedie pri mori.
Je 14.55 hod. miestneho času. Na hraniciach sú autá zoradené do troch pruhov. Všetci musia vyplniť papiere, jednak za osobu, jednak za auto. Formuláre rozdávajú pri rôznych okienkach. Zelený a žltý je na auto. Až keď je vyplnený, príde na rad malý biely formulár pre každú osobu, čo má pas. Formuláre sú po arabsky a po francúzsky. Nikde nie je nič napísané na okienkach, a tak ľudia (hlavne cudzinci, turisti) pobehujú od okienka k okienku a snažia sa pochopiť, čo sa kde píše a čo sa kde podáva. Keď sme v bielom formulári nevypísali, kam v Maroku ideme (a to sme uviedli, že sme turisti), nepustili nás, kým sme neuviedli konkrétne miesto (Fes). Auto, ktoré je odbavené, opúšťa stojaci pruh a pokračuje ďalej.
Z prechodu odchádzame o 17.50 hod. (15.50 hod. miestneho času). Sme v Maroku. Vymieňame peniaze, 200 amerických dolárov = 1 782 dirhamov. V meste Martil nachádzame kemping, ktorý odporúčali na internete. Volá sa Albustane. Je tu aj bazén, ale je doň vstupné 30 dirhamov. Cena za kemp je 105 DH (dirhamov)/1 noc. Je 18.57 hod. (16.57 hod. miestneho času).
Deň sme zakončili tým, že hneď ako sme našli kemping, zaparkovali sme auto na mieste, ktoré nám pridelili, a vybrali sme sa do mesta, buď si kúpiť nejaké bagety, alebo sa priamo v meste najesť. Mesto vyzerá úplne inak ako naše európske mestá. Pred obchodmi je rozložený tovar, z obchodov s hudobninami znie arabská hudba, miestni ľudia len tak postávajú alebo sedia na zemi, v uliciach je množstvo zahalených Arabiek. Vyasfaltované sú len hlavné ulice, vedľajšie sú poľné cesty. Na hlavnej ulici je pomerne čisto, ale v bočných uliciach a okolí je strašný neporiadok. Pri jednej ceste vidíme sedieť človeka vo veľkej krabici, obklopeného malými krabicami. Ťažko povedať, či tam odpočíva, alebo niečo predáva, alebo č tam žije. Cesta (tá hlavná, pekná) vedie pri mori, popri plážach plných ľudí. Na druhej strane cesty sú veľmi krásne, čisté, luxusné hotely. Domáci ľudia ale žijú v malých starých špinavých domoch.
Bagety sa nám nepodarilo kúpiť. Všade ich mali len ako súčasť nejakého jedla. Nakoniec sme našli reštauráciu s pečenými kuratami, tak sme si dali jedno celé kura, tri porcie hranoliek, jeden mrkvový šalát, porciu ryže a kolu, Fantu a vodu. K tomu nám ešte doniesli bagetu. Čašník bol veľmi ochotný, usmiaty, stále sa uisťoval, či nám niečo nechýba. Za všetko toto jedlo sme zaplatili 130 dirhamov, čo je asi 330 Kč. Potom sme si vypýtali na bagety, ktoré sme nezjedli, igelitové vrecko, a čašník nám doniesol papier, zabalil doň bagety a dal ich ešte do igelitového vrecka a ešte nám pribalil ďalšiu bagetu zadarmo. Keď sme odchádzali, úslužne sa ukláňal, usmieval sa, a tak sme mali z neho dobrý pocit. Chceli sme kúpiť pohľadnice, ale na žiadne sme nenatrafili. Kúpili sme si v jednom malom obchodíku ešte jogurty na raňajky a vrátili sme sa do kempu. Rozložili sme stany a sedeli chvíľu vonku a popíjali červené víno. Päťkrát za deň tu z ampliónov znejú modlitby pre moslimov. Počuť ich aj v kempe, ale nerozumieme im. (Podľa zvukov to znie, ako keď štartuje motorová píla alebo keď sa kazí siréna. Jedného moslima sme videli cestou. Práve sa modlil. Kľačal na zemi a so vzpaženými rulami sa klaňal a modlil, tlčúc hlavou o zem.
Okrem nás sú v kempe aj Francúzi, Holanďania a Španieli. Spať ideme o 21.30 hod. miestneho času.
13.7.2005 Ráno nás budí teplo. Je 7.00 hod. miestneho času. V kempe je ešete ticho a štípu tu muchy. Po raňajkách vyrazíme do mesta Fes, ktoré je odtiaľto asi 250 km. Čo sa týka sociálneho zariadenia, ťažko ho ohodnotiť. S európskym sa nedá porovnať. Zatiaľ je najhoršie, s akým sme sa stretli, ale na africkom kontinente, aspoň podľa sprievodcu a internetu, je to jeden z najslušnejších kempov. Tak uvidíme.
Je 9.30 hod. miestneho času. Na oblohe sa objavili mraky. Neďaleko nás sa prehnala piesková búrka, ale nás obišla. My sme len videli, ako neďaleké hotely zmizli v bielej (piesočnej) hmle. O chvíľu bolo po búrke. Zbalili sme stany a vyrážame.
Tankujeme na pumpe Shell v Tatouane. Cena je 9,96 DH/1 l. Platíme 320,11 DH za 32,14 l. Za mestom je obrovská jama s odpadkami, niektoré pália, iné len tak hnijú. Strašný zápach. Veľa odpadkov roznosil vietor po okolí. Sú nimi pokryté celé kopce.
V tejto zemi je voľný predaj drog. Už pri včerajšej prechádzke mestom nám ich ponúkali, dnes cestou ďalší dvaja. Majú ich buď v tubách, alebo v igelitových vreckách.
Pred jedným domom je sústredených viacero osedlaných koní a oslov. Vyzerá to ako požičovňa. Ľudia sa prepravujú, ako sa dá. Autobus chodí zriedka, takže vyúžívajú aj taxíky, zberné dodávky či korty nákladiakov.
O 13.00 - 13.50 miestneho času sa snažíme nájsť v meste Ouenzze niečo jesť. Klasické arabské mesto, trh, miestni ľudia sa vnucujú ako sprievodcovia. Žiadne supermarkety tu neexistujú. Našli sme len jeden malý obchodík, kde mali hranolky, šaláty a podivné klobásy. Príbory k jedlu nedávajú. Jeme rukami. Za obloženú bagetu, jeden arabský chlieb, dve malé koly (0,33 l) a 3x hranolky s kečupom, majonézou a strúhanou mrkvou platíme 50 DH. Z ovocia majú na trhu len jablká a v niektorých stánkoch lisujú čerstvú šťavu z pomarančov. Teplota vonku je 39,2°C. Dediny či malé mestečká nie sú označené názvami. Veľké mestá sú značené na pätníkoch. Je tam názov a kilometre, koľko je do mesta. Všade jazdia ľudia na osloch a nosia klobúky ako Mexičania (sombréra).
O 15.44 hod. miestneho času nás chytili policajti, pretože sme predbiehali cez plnú čiaru. Platili sme pokutu 400 DH. Nedalo sa ukecať. Vypísali papier so všetkými údajmi (pomaly by snáď chceli aj číslo topánok). Keď sme prichádzali do mesta Fes a kde sa vzal, tu sa vzal, chlapík na motorke. Šiel s motorkou pri našom aute a spýtal sa (asi keď videl mapu v mojich rukách), či hľadáme Camping International. Povedali sme mu, že áno, a on, že pôjde pred nami a dovedie nás tam. Prešli sme celé mesto (nové, starobylé je na opačnej strane) a dačo po piatej hodine sme sa ukempovali. Kemp je pekný, čistý, recepčný komunikuje po anglicky, je tu veľký bazén a ešte pri ňom malý. Reštaurácia a tanečný parket s množstvom stolíkov a sedačiek. Jediná nevýhoda kempu je, že nemá sedacie záchody, len čupacie. Voda je teplá, je tu niekoľko umyváriek a záchodov, všade čisto. Rozkladáme stany a chystáme sa do bazéna. Keď prichádzame k bazénu, už tam nikto nie je. Ale na tanečnom parkete je kopa ľudí a veľká zábava. Plávali sme, kým nezašlo slnko. Hudba tu znela zásadne arabská a mysleli sme si, že najneskôr o deviatej večer ju vypnú, ale hrala na plné pecky snáď až do rána a nedalo sa kvôli nej zaspať. Večer je teplý a dusný. Hneď pri vstupe do kempingu nám vnútili sprievodcu, ktorý nám má zajtra za 150 DH ukázať starý Fes, pamiatku UNESCO.
14.7.2005 O 9.00 hod. nás v kempingu vyzdvihol náš sprievodca po meste Fes. Pripol si sprievodcovskú vizitku. Vysvetlil nám, že keby sme šli bez sprievodcu, vrhlo by sa na nás množstvo ,,sprievodcov“ z ulice. Sadol si k nám do auta a kým sme sa viezli k strarému Fesu, rozprával nám o histórii. Staré mesto Fes je celé obohnané hradbami. Žije sa tam stále rovnako ako pred 500 rokmi. Žiadne stroje, všetko je ručná práca. Toto staré mesto tvoria úzke uličky, asi meter široké, po obidvoch stranách s množstvom obchodíkov. Sú to samé remeslá, dielne, niekde predávajú ovocie, niekde na počkanie zabíjajú sliepky či iné zvieratá. Náš sprievodca nás doviedol aj priamo do remeselníckych dielní. Ukázali nám, ako vyrábajú keramiku, vysvetlili, z akej hliny sa robí, kde sa páli, boli sme pri hrnčiarskych kruhoch, aj tu majú všetky stroje a nástroje ručné. Žiadna elektrina. Keď nás povodili po dielni, mohli sme si vybrať a kúpiť niečo z hotových výrobkov.
Ďalej nás zaviedli do dielne, kde sa spracuvávajú kože, potom bronz, boli sme v prírodnej lekárni a vo výrobni kobercov. Úplne všade sa všetko robí ručne. Vo výrobni kobercov nám ukázali, ako tie koberce ručne uzlíkujú, potom nás posadili k stolíku, naliali nám mätový čaj (mäta ešte bola v pohári) a kým sme ho pili, predvádzali nám koberce. Boli nádherné a ako každá ručná práca drahé. Náš sprievodca nám kúpil na trhu aj nejaké miestne pečené koláčiky. Boli plnené medom a mandľami. Videli sme aj nádvorie jednej mešity či malé detičky, učiace sa v špinavej chudobnej miestnosti (asi škôlka). V jednom stánku, kde predávali mäso, mali dokonca na pultoch hlavy z baranov, oviec a aj ťavy.
Ľudia tam nielen predávajú, ale aj žijú tak ako pred 500 rokmi. Nazreli sme do jedných dverí. Izba bez okien (niekde miestnosti aj bez strechy), podlaha: zmiešaná zem so slamou, na tom špinavý matrac a to bolo všetko. Smrad zo zvierat predávaných na trhu sa tu mieša so smradom močovky. Okrem ľudí prechádzajú týmito uličkami aj somáre či kone, takže sa treba vyhýbať aj ich výkalom. Každú chvíľu niekto kričí, aby ľudia uvoľnili miesto oslovi s nákladom. Oslíci sú všade. Vozia sa na nich ľudia aj tovar. Miestni ľudia sú oblečení v dlhých voľných šatách. Skoro to vyzerá, akoby chodili v nočných košeliach. Niektorí majú aj kapucne.
Všetci Arabi, s ktorými sme sa stretli, boli veľmi milí a priateľskí. Ten, čo nás vodil po keramickej dielni, sa volal Abdul a nás oslovoval ako ,,moja sestra“ a ,,môj brat“. Bol to skutočne zážitok, aký sa nedá popísať.
Celé staré mesto Fes je spleťou stoviek malých uličiek, je to celé jeden veľký trh a bez sprievodcu sa tam človek doslova stratí a nemá šancu trafiť von. Strávili sme tam niekoľko hodín. Teplota v tento deň dosiahla maximum. Poobede bolo 44°C.
Po prehliadke Fesu sme odviezli nášho sprievodcu domov a po osviežení sa sme si trúfli ísť na ten trh znova sami. Poprosili sme miestneho policajta, aby nám napísal názov miesta, kde sme nechali auto, aby sme ho našli, a znovu sme sa ponorili do úzkych uličiek. Samozrejme, že sme zablúdili a nevedeli sme sa odtiaľ dostať von, ale vďaka lístočku s názvom miesta nás tam ľudia nasmerovali. Auto sme úspešne našli. Ešte sme absolvovali nákup v miestnom nákupnom centre, konečne sme zohnali pohľaldnice, ale bez známok, a poštu, ktorá je vraj pár metrov od nášho auta, sme nenašli. Večer sme sa vrátili do kempu. Bol dusný, horúci večer aj noc. V noci bolo 33,3°C. Nedalo sa spať. Okrem toho mňa chytila hnačka. Ostatní boli v poriadku.
V kempingu robia každý večer program pre hostí. Vyzerá to tak, že cez deň sú rôzne hry a súťaže, večer diskotéka a potom nechávajú hrať hudbu (pravú arabskú!) až do neskorej noci. Vďaka teplu, kvíleniu (hudbe) a hnačke som prežila ,,úžasnú“ bezsennú noc. Nezažmúrila som oko.
15.7.2005 Ráno o piatej miestneho času vstávame, balíme stany a o 7.11 hod. opúšťame kemp. Cena je 440 DH/2 noci (Renku brali ako dospelú, započítali dva stany). Vyrážame k Atlantiku a popri jeho pobreží späť do mesta Ceuta, aby sme sa preplavili opäť do Európy. Cesta je to pekná. Chvíľu okolo kopcov, chvíľu s výhľadom na more.
Cestou jsme objevili i lesy s korkových dubů. Podle znatelných stop po oloupané kůře se tu korek velmi intenzivně těží.
Nakonec se dostaváme až přímo k Atlantickému oceánu.
Do Ceuty prichádzame pred pol siedmou už európskeho času. Hranice sme prešli bez problémov, natankovali sme a šli do prístavu. Hneď nás aj nasmerovali na loď a o 18.35 hod. loď odrazila od brehov Afriky. Naša loď sa volá Alborán, je čistá a klimatizovaná.
O 19.20 hod. prichádzame do Európy, do Španielska, do prístavu v meste Algeciras blízko Gibraltaru. O 21.00 hod. sa ukempovávame v tom istom kempe ako pred odchodom.
16.7.2005 Budíme sa, raňajkujeme, perieme, potom bazén - proste odpočívame. Večer o 20.33 hod. vyrážame do mesta Marbella na nákup a prehliadku. Vraciame sa o 23.00 hod.
17.7.2005 O 9.40 hod. opúšťame kemping La Buganvilla. Platíme 77,40 eur (deti od osem rokov rátajú ako dospelé!)
Fotíme si poslední pohled na moře v jižní Andaluzii.
O 11.10 hod. sme v meste Nerja. A zde už je pohled na skalnaté pobřeží u stejnojmenného města.
Má tu byť krásny oblúkový poschodový most. Značenie je mizerné, most sme nenašli ani po pol hodine hľadania. Keď sme hľadanie vzdali a vyšli späť na diaľnicu, most sme náhodou našli. Je oveľa menší než na pohľadnici.
O 13.28 hod. prichádzame do Alhambry. Vonku je 42°C. Za parkovisko platíme 2,80 eur, vstupné do Alhambry je 10 eur/1 osoba. Zdržiavame sa do 15.30 hod.
Jsou zde rozlehlé komplexy budov, zahrad a parků. Jedná se vlastně o arabskou památku z dob, kdy byla Andaluzie pod jejich nadvládou. Vše je tu pěkně udržované a volně přístupné. Procházíme se tu téměř dvě hodiny. Další fotografie nepotřebují komentáře.
Celý areál je na svahu nad městem Granada, a tak si fotíme i toto město téměř z ptačí perspektivy.
Po prohlídce se vydáváme na cestu severovýchdním směrem. Škoda, že nám nevyšel čas na výlet do nedalekého pohoří Sierra Nevada, které se rozkládá jihovýchodně od Granady.
Hned za městem vjíždíme na dálnici a jedeme téměř pustou krajinou dlouhé hodiny až ke městu Murcia. Teprve zde začíná civilizace. U města Alcante přijíždíme opět k moři, ale nedaří se nám zde nalézt žádný kemp. Vše je tu přelidněné a přehotelované. Postupujeme tedy dále po pobřeží. Před námi je město Benidorm. Toto město se rovněž nazývá Las Vegas ve Španělsku, a proto ani zde není místo pro nás.
Úspěšní s ubytováním jsme až u města Altea, kde je hezký záliv a celkem příjemný kemp.
O 22.40 hod. přijíždíme na Cap-Blanch. Pláž je cez cestu, ale cesta je skoro prázdna, nie je problém prejsť na pláž. V kempe nie je bazén, ale umyvárky a záchody sú luxusné.
I když jsme přijeli tak pozdě, okolo nás panuje čilý večerní ruch, sousedi nám půjčují světlo, aby se nám lépe stavěli stany. Zdá se, že tu bude celkem dobře.
18.7.2005 Vstávame okolo deviatej. Nebo je zamračené, sem-tam padne pár kvapiek dažďa. Je horúco a dusno. Po raňajkách vyrážame bez detí vymeniť peniaze a nakúpiť, lebo v blízkom okolí sa nenachádza žiadny poriadny obchod ani zmenáreň. Pred raňajkami sa nám podarilo nájsť len internet, a tak sme mohli cezeň zaplatiť účty.
O 12.40 teda vyrážame do Benidormu. Nájsť zmenáreň v tomto chaotickom veľkom prepchatom meste je veľký problém. Niektoré banky nám ani nechceli vymeniť americké doláre za eurá, vraj nesmú. V ďalšej banke nám vymenili, ale len 400 dolárov. Dostali sme za ne 320 eur. V Carrefoure sme nakúpili. Späť sa nám podarilo vrátiť o 16.30 hod. Boli sme sa pozrieť na aqualand, ale bol zatvorený. Je 36,8°C.
Potom jsme se koupali v moři a lovili jsme krásné kulaté kamínky. Bavilo nás to celkem dlouho, protože voda byla příjemně teplá. Po večeři jsme se vypravili do města. Nejprve jsme hledali ledovou kávu, ale nějak se nám to nedařilo. Až po delší době jsme dostali poblíž pláže kávu, ale led byl zvlášť. Naprosto nechutná kombinace.
Náladu jsme si šli spravit na minigolf, který byl zajímavý tím, že na jednotlivých metách bylo vyobrazení nějakého města a jeho nejznámější památky. Bylo to trochu kýčovité, ale pěkně osvětlené, barevné a příjemné.
19.7.2005 O 10.40 hod. opúšťame kemp. Platíme 62 eur. Vyrážame smerom na Valenciu. Cestou si děláme ještě poslední fotku promenády s palmami a Cap-Blanch definitivně opouštíme. Míříme na dálnici, po které jedeme až do Valencie. Poplatok za diaľnicu je 8,90 eur.
Dlouho hledáme místo na parkování, ale nakonec se nám to podaří. Chrám vo Valencii, o ktorom sa píše v sprievodcovi, je zatvorený. Arénu, kde bývajú býčie zápasy, vidíme len okrajovo (vedie okolo nej cesta a na nej totálny chaos).
Jen letmo se nám daří udělat si pár obrázků z centra Valencie.
O 15.40 hod. odchádzame z Valencie, smer Barcelona.
Jedeme opět po dálnici. Poté, co míjíme město Tarragona, začínáme se poohlížet po nějakém ubytování. Opustili jsme dálnici a dále pokračujeme po přímořské silnici. Po pravé straně směrem k moři je několik kempů. Nakonec si vybíráme pětihvězdičkový kemp s bazénem a tobogánem u vesničky Stel Roda del Bara. Cena odpovídá kvalitě, a tak jsme nepřihlásili Lucku ani Renku. V 19.20 jsme už ubytovaní na přiděleném místě. Vše je zde přesně označené a přímo u stanu je přípojka na elektřinu i na vodu.
20.7.2005 Ráno jsme v klidu vstali a začalo nám celodenní koupání, slunění a odpočívání. Vodu střídáme buď slanou v moři, anebo sladkou ve dvou bazénech. Prokládáme to tobogánem. Ten má ale drobnou chybu, která spočívá v tom, že je otevřený jen v některé hodiny. V kempu je i dostatečně zásobený obchod, tekže nám zde nechybí vůbec nic.
Večer se koná živá hudba na osvětleném parketu. Začíná to zábavou pro děti a přechází to až v diskotéku pro dospělé.
Znaveni celodenním odpočinkem usínáme...
21.7.2005 Vzhledem k tomu, že se nám včerejší den líbil, rozhodli jsme se tu zůstat ješte další den. Pokračujeme v koupání jak v moři, tak i v bazénu. Dnes byly celkem velké vlny, které se tříštily na písečné pláži. Ještě jsem se nezmínil, že mezi mořem a kempem vede železnice Barcelona – Tarragona, takže se na pláž chodí podchodem. Vlaky jsou příjemným zpestřením a vzhledem k čilému provozu se je stále na co koukat.
Odpoledne se vypravujeme na procházku do lázeňského městečka Stel Roda del Bara. Je to celkem malebná vesnice plná penzionů různé velikosti a s přeplněnou pláži jak turisty, tak i stánky.
Mnohé penziony byly vlastně ohromné soukromé rezidence se zahradou bazénem a několika samostatnými stavbami.
Večer si ještě děláme procházku po pláži. Jsou tam obchodníci se suvenýry, mnoho turistů a klasická přímořská atmosféra. Nakonec nás to vše zmáhá a jdeme spát. Zítra nás čeká další cestovní den.
22.7.2005 O 8.55 hod. odchádzame, platíme 113,88 eur/3 noci. Smer je Montserrat. Za diaľnicu platíme 1,70 eur. Máme zlý smer, musíme sa vrátiť. Znovu platíme 1,70 eur.
V Montserrate navštevujeme kláštor a kostol. Za parkovisko sa platia 4 eurá (do 30 min zdarma).
Celý areál je dost veliký a je škoda, že nemáme dostatek času, protože na kopec nad klášterem jezdí pozemní lanovka.
O 12.56 hod. odjíždíme do Barcelony.
V Barcelone si prezeráme stavbu známého architekta Gaudího Kostol sv. Rodiny. Parkovné je 2,20 eur/1 hod. Platíme 6,60 eur. Obedujeme. Majú výborné jedlo, menu za 7,50 eur, každý si vezme, čo chce a koľko chce.
Odchádzame o 16.18 hod.
Prekračujeme španielsko-francúzske hranice. V meste Sigean vidíme veľký lesný požiar. Dym bolo vidno už od hraníc.
O 21.43 hod. nachádzame kemp Le Pin Parasol la Tane. Zostávame na jednu noc za 21,51 eur.
23.7.2005 Z kempu odchádzame o 10.46 hod. Jedeme po dálnici směrem na městou Millau. Asi šest kilometrů před městem odbočujeme z dálnice na starou silnici. Dálnice dále pokračuje nejvyšším evropským dálničním mostem nad údolím řeky Tarn. My si to chceme prohlédnout zdola, a proto ta odbočka.
O 12.42 hod. sa zastavujeme na výhliadke na most Milleau.
Most je na fotce vidět ve velké dálce a jen pro přirovnání, každý sloup tohoto mostu měří kolem 350 m.
Viadukt Millau je od roku 2004 nejvyšší na světě. Tvůrci stavby jsou francouzský projektant Michel Virlogeux a britský architekt Norman Foster. Délka mostu činí 2 460 m. Mostní pole nemají všechna stejnou délku; šest centrálních měří 342 m a dvě okrajová pak 204 m. Mostovka samotná pak také od severu k jihu klesá o tři procenta. Celá stavba se navíc nachází v zatáčce s poloměrem 20 km. V každém směru se nacházejí dva jízdní pruhy.
Pilíře mají velmi rozdílnou výšku; ta se pohybuje se od 77 m až k 246 m (měřeno až k výšce vozovky). Nejvyšší pilíř převyšuje spolu s věží nad vozovkou svojí výškou i Eiffelovu věž. Jsou betonové a mají zvláštní tvar; směrem nahoru se zužují a dělí na dva menší.
Poté sjíždíme do města. Zde jsme se posilnili v nákupním centru a odjíždíme proti proudu řeky Tarn jejímí stejnojmennými soutěskami.
Každou chvíli jsou vidět nové a krásnější pohledy na kaňon. Mnohokrát zastavujeme a kocháme se. Cesta nám zabere celý zbytek odpoledne.
Zbylou část cesty překonáváme zvlněnou krajinou a nakonec kolem 20.30 hod. přicházíme do kempu Le Vieux Vallon. Ten se nachází již v oblasti řeky Ardèche. Cena je 27,70 eur/1 noc.
Večer si děláme procházku do městečka. Opět je zde mnoho turistů a opět nás zlákala hra minigolfu.
Ke stanům se vracíme až po půlnoci a protože se nám večer moc líbil, jsme trochu hlučnější než obvykle. Dokonce nás mladý pár ze sousedního stanu napomíná. Tak jsme se zklidnili a šli jsme spát.
24.7.2005 Odchádzame o 10.45 hod. po prúde reky Ardèche, Švajčiarsko.
Zanedlouho po výjezdu z kempu se dostáváme k velké přírodní bráně, kterou zde vytvořila příroda.
Brána je celkem monumentální a mnozí si to obhlíží přímo z loděk. Ty se tu všude půjčují. Škoda, že nemáme neomezené množství času. Určitě bychom to také zkusili.
Cesta dál vede mnohde vysoko nad řekou. O to větší výhledy se nám otvírají. Opět se často zastavujeme a fotíme kaňon vyhlodaný řekou.
Pomalu sjíždíme do širokého údolí řeky Rhony. Zde najíždíme na dálnici a směřujeme na sever. První velké město na cestě je Vallence. Zde odbočujeme a o 16.41 hod. sme v Albertville. Je tu pekný zámoček. Na niektorých vrchoch sú fliačiky snehu. Pokračujeme v smere na Chamonix.
O 17.20 hod. prichádzame do horského mestečka Megeve. Mont Blanc má vrchol v mrakoch. Obchádzame ho. Teplota vonku je 26°C. Ľadovec z Mont Blancu siaha až úplne dolu, dá sa k nemu ísť. Krátce se zastavujeme v horském středisku Chamonix. Je tu dost chladno, a tak se omezujeme jen na krátkou procházku centrem. Nakupujeme si několik pohlednic a opět sedáme do auta.
Silnice prudce stoupá a poblíž vede i ozubnicová železnice. Vše míří do Švýcarska.
O 18.59 hod. prekračujeme francúzsko-švajčiarske hranice. Ještě několik kilometrů za hranicemi stoupáme do sedla nad řekou Rhone. Ze sedla je nádherný pohled do údolí, do kterého sjíždíme nekonečnými serpentinami. O 20.30 hod. nachádzame kemping Les Illes u města Sion. Kemp je nedaleko řeky za vysokou protipovodňovou hrází. Je búrka.
25.7.2005 O 11.21 hod. odchádzame. Platíme 28,40 CHF (bez detí).
Jedeme v širokém údolí, které je z obou stran lemováno vysokým horskými štíty. Míříme do Interlakenu, ale naším směrem je vysoký horský hřeben Bernských alp se štíty přes tři tisíce metrů. Tento hřeben zároveň tvoří hranici mezi kantonem Vallais a Bern.
Hory překonáváme vlakem, který jezdí mezi vesnicí Goppenstain a Kandersteg, která je už na druhé straně v údolí, které klesá k řece Aare.
O 12.55 hod. kupujeme lístok na vlak, kde nastúpime aj s autom. Cena je 20 CHF a dĺžka tunela cez 17 km. O 13.20 hod. vystupujeme. Leje.
Z hor se za stálého deště dostáváme k Thunskému jezeru a podél tohoto jezera pokračujeme až do Interlakenu. Zde nakupujeme a občerstvujeme se v jednom z obchodních center. Potom vyrážíme opět do hor a míříme pod štít Eigeru do Grindelwaldu. Na nádraží ozubnicové železnice zjišťujeme možnosti cestování na Jugfraujoch. Vlak jezdí každou hodinu a cena je dost vysoká. Je tu opravdu vysokohorská přirážka, která odpovídá cestě do nejvýše položené železniční stanice v Evropě.
Počasí ani čas nejsou pro dnešek na cestování moc vhodné, a tak se po krátkém průzkumu vracíme zpět do Interlakenu a hledáme si kemp. Je jich tu několik a nakonec jsme se utábořili v kempu Manor Farm. Dojeli jsme sem těsně po páté hodině.
Kemp se nachází přímo na severní straně Thunského jezera a je velmi dobře vybavený. Občas nám slabě poprchá a většinou je zataženo, ale věříme, že zítra se počasí zlepší.
26.7.2005 Ráno se probouzíme do slunečného dne, a tak jsme si trochu na dnešní výlet přivstali. O 8.45 hod. odjíždíme z kempingu Manor Farm a opět míříme do Grindelwaldu.
Dojíždíme sem včas, kupujeme sí jízdenky a za chvíli již přijíždí náš vlak. Je dost plný a musíme stát.
Začíná naše cesta z nadmořské výšky 1034 metrů do stanice Kleine Scheidegg. Prudce stoupáme a otvírají se nám nádherné pohledy do údolí. Ve stanici Kleine Scheidegg přestupujeme na vlak na Jungfraujoch. Ten je opět plný turistů všech národností a za chvíli se vydává na cestu. Cesta vede zpočátku kolem ledovce, ale zanedlouho mizíme v tunelu a tím pokračujeme až na konečnou stanici ve výšce 3 454 m.
V sedle vládne pravá zima. Je tu mnoho sněhu, teplota něco málo nad nulou, ale nádherné počasí a úžasné výhledy do okolí. Jen v těch sandálech mi na sněhu není nejlépe.
Při zpáteční cestě jsme se dostali do prvního vagonu hned za kabinu strojvedoucího. Máme nádherný výhled, a tak si prohlížíme celý dvanáctikilometrový tunel. Děti mávají na protijedoucí vlaky ve výhybnách v tunelu.
Byl to užasný výlet. Po vystoupení ve stanici Grund sedáme opět do auta a směřujeme do oblasti Gotthardu. Projíždíme nejprve po břehu Brienského jezera a potom odbočujeme do údolí Gadmentall. Vystoupáme až do výšky 2224 m v sedle Sustenpass a údolím Maientall sestupujeme do městečka Wassen, které je známe především tím, že tudy vede gottharská železnice. Den se pomalu schyluje k večeru, a tak začínáme hledat nocleh. Z důvodu tepla chceme nocovat v nižší nadmořské výšce a odbočujeme napravo směrem na Altendorf. Teprve zde nalézáme první kemp.
Je přímo v městečku a správkyně kempu s námi hned udělala jednoduchou dohodu o placení. Chtěla na ruku 18 EUR, bez jakékoli stvrzenky a bylo vše vyřízeno. Nám se to líbí, protože cena je velmi přijatelná, a jí se nezdaněné peníze líbí asi také.
27.7.2005 Odchádzame o 9.05 hod. z Reno kempu v Altendorfu. Opět stoupáme do hor. Vracíme se údolím do Wassen a pokračujeme dále do Andermatu. Je to krásné horské středisko pod průsmykem Oberalp. Chvíli se zde procházíme a potom pokračujeme do průsmyku. Cestou nás sleduje železnice Furka-Oberalp. Průsmyk má výšku 2044 m a je zde velmi pěkné jezero. Odtud naše cesta klesá podél Vorderrheinu do Churu a o 14.18 hod. prechádzame švajčiarsko-lichtenštajnské hranice.
Jsme v ministátečku Lichtenštejnsko a navštěvujeme jeho hlavní město Vaduz. Dlouho se ale nezdržujeme, po krátkém nákupu suvenýrů pokračujeme do Rakouska.
V 16.25 hod. překračujeme hranice a směřujeme do Bregenzu. Snažíme se probojovat po normální silnici, protože nemáme dálniční známku na rakouské dálnice. Po několika kilometrech to ale vzdáváme, kupujeme týdenní známku a pokračujeme po dálnici. Bregenz na břehu Bodamského jezera objíždíme dlouhým tunelem a zanedlouho míjíme Landau, které je již na německé straně Bodamského jezera. Po Německu pokračujeme na Kempten a Füssen. Zde by měl být cíl naší dnešní cesty.
O 20.15 hod. nachádzame kemping Hopfersee.
28.7.2005 Kemping Hopfersee je na pěkné louce u jezera. Je to vlastně bývalý statek, který se asi přeorientoval na zajímavější způsob obživy. Ráno moc nechvátáme, protože dnešní kempování by mělo být poslední, a proto chceme dobře vysušit stany, abychom je nemuseli doma rozbalovat a dosušovat. Odjíždíme teprve ve čtvrt na jednu. Kemp nás stál 19,50 eur/1 noc.
Jedeme k zámku Neuschwannstein. Pod zámkem je veliké parkoviště, kde necháváme auto a jdeme si koupit vstupenky. Ty jsou omezeny na přesný čas vstupu a stojí 9 eur/1 osoba. Deti zdarma. Vzhledem k tomu, že do vstupu nám ještě zbývá čas, vyrážíme na malou, ale celkem dost náročnou procházku na skálu nad zámkem. Zpočátku přecházíme po vysokém mostě vodopád a potom lezeme po skále tak vysoko, jak nám síly a obuv dovolí.
Prohlídka interiéru zámku byla velmi pěkná. Jen škoda, že je tu tolik turistů a že to tu místy připomíná velikou pouť.
Nakonec se vracíme k autu na parkovišti. Parkovné je 4 eura na celý den. v 17.00 hod. pokračujeme v cestě domů.
Zastavujeme se ještě ve městě Bad Tolz, abychom si nakoupili něco k jídlu a konečně ve 20.54 hod. precházíme německo-rakouské hranice. To už jedeme po dálnici a kolem půlnoci jsme ve Vídni.
Vzhledem k tomu, že je hluboká noc, opět jedeme přes centrum města a deset minut před druhou hodinou přejíždíme hranice do Čech v Mikulově. Domů dojíždíme šťasně a v pořádku ve 3.17 nad ránem.
Celkem jsme ujeli 8505 kilometrů, projeli jsme devět zemí a hlavně jsme zažili množství nezapomenutelných zážitků. Naše 26 denní putování opravdu stálo za to.
Komentáre
Moze byt