Naše dovolenky

                    11.7.2004 Zobúdzame sa o 8.10 hod. Raňajkujeme v izbe. Po raňajkách začíname baliť. Auto máme zaparkované na dvore hotela. Kým nakladáme veci, deti zbierajú maliny. Miestny strážny pes lenivo leží pri našom aute a vlastne nikoho a nič nestráži. Zdvihne sa len vtedy, keď si myslí, že mu dáme niečo z našich zásob jedla. Mlsná huba, ten pes. Keksy odmietol. Rezeň sme mu nedali.

O 10.35 hod. vyrážame na ďalšiu cestu, smer Sofia. Tankujeme benzín. 1 l stojí 1,39 LEVA. Berieme 37,26 l a platíme 51,80 LEVA, čo sú všetky bulharské peniaze, čo máme.

O 13.25 hod. parkujeme za mestom Blagojevgrad vedľa jedného z tunelov pod vysokým stromom. Dookolo sú skaly, pod nami tečie rieka (dosť silný prúd), ponad rieku vedie visiaci most, má spráchnivené dosky, cez ne sú položené ďalšie dosky. Prechádzame pešo tento most. Za ním sa nachádza železničná trať. Rastú tu figovníky, je tu prameň vody. Z tunela práve vychádza vlak (rýchlik zo Sofie). Fotíme ho v momente, keď vychádza z tunela.

Kým varím vreckovú polievku, Maco s Renkou vybiehajú na blízku skalu. Potom pokračujeme ďalej smerom na Kulatu. Je 15.05 hod. O 16.00 hod.sme na bulharsko-gréckej hranici. (Zabudla som spomenúť, že v Sofii bolo pekne vidieť vrch Vitoša.) Na hraniciach nás v podstate ani nezdržujú, pretože sme v EÚ. O 16.15 hod. už frčíme ďalej. V Malgare platíme za diaľnicu - smer Atény - 1,4 eur. Krajina sa pomaly mení zo sýtej zelenej na vyprahnutú. Dosť dlho ideme popri horách (po pravej strane), ktoré sú nádherné a vyzerajú panensky nedotknuté. Je to pohorie Kerkini. Niektoré kopce majú výšku nad 2 000 m. Naľavo je veľká priehrada Kerkinis. Je na rieke Struma, ktorá tečie z Bulharska. Vpravo je veľké Dojranské jazero. O 18.38 hod. vidíme more! Vpravo vidno Olymp, ale ešte je veľmi ďaleko. Ideme smerom na Kateriny. Za Kateriny odbočujeme smerom k moru. Kľučkujeme úzkymi cestami, chvíľami cez kempingové nákupné centrá. Konečne vidíme hrad nad morom. Prichádzame do Castle Campingu. V tomto istom kempe sme spali aj pred rokom. Potešili nás. Majú voľné miesto, dokonca to isté, čo pred rokom. Tak si ho znovu obsadzujeme. Je to B 70. Nejakí ľudia majú na našom mieste zaparkované autá, ale nám to nevadí. Po dlhej ceste sa najprv vrháme do mora. Keď sa vraciame, autá už sú preč. Rozkladáme stany, jeme potraviny zo zásob, využívame spoločnú chladničku (naša spoločná sa pokazila v Bulharsku, zistili sme so pri tom tuneli, kde sme obedovali). Večer ešte sedíme pred stanmi a rozprávame sa. Okolo 23.30 hod. sa ukladáme k spánku. Na nebi svietia hviezdy, cikády majú koncert. Noc je teplá.

                    12.7.2004 Ráno sa budíme dobre vyspatí, o cca 8.15 hod. Hneď vyrážame do blízkych potravín kúpiť niečo na raňajky. (Jogurty stoja jeden 1 euro a jeden 1,20. Chlieb tmavý 1,60 a chlieb biely 0,60 eur.) Deti si kupujú väčšie nafukovacie kolesá, každé za 2,50 eur. V pekárni platíme za vianočku niečo cez 1 euro. (Vianočka nie je chutná. Je tvrdá a bez chuti.)

Deti sa už kúpu v mori, my dávame dokopy tento zápis z cesty. Tiež ideme do vody. O 14.45 sme vykúpaní a slaní. Včera bolo more úplne pokojné, dnes sú mierne vlny. Krásne sa v nich pláva. Voda je taká slaná, až sa dá na nej ležať aj bez plávania. Vlny doniesli so sebou aj rôzne trávy. Začíname chystať klasický obed: špagety so syrom a kečupom, deti s Grankom. Poobedie trávime vo vode. Začína fúkať vietor a robia sa stále väčšie vlny. Ležíme na nafukovacích kolesách a hojdáme sa na vlnách. V podvečer po jedle odchádzame na prechádzku.

Kúsok od kempu je železničný tunel, cez ktorý ešte minulý rok chodil vlak. Tento rok už sú postavené nové koľajnice a vlak jazdí cez nový tunel. Ten starý vyzerá zvonku veľmi zaujímavo, má aj galériu (asi tri okná či otvory) a vedie v skale tesne pri mori. Keďže je už opustený, vzali sme si baterky a išli sme ho preskúmať. Nikdy som pešo cez železničný tunel nešla a bolo to zaujímavé. Ku koncu tunela nás dobehli šialenci na bicykloch, v strede tunela ležala mŕtvola asi psa (nemalo to hlavu) a nakoniec sme vyšli za skalou. Napravo nad nami bol hrad, naľavo more. Nechcelo sa nám ísť naspäť tunelom, tak sme začali hľadať cestu cez tú skalu, ktorá trčala až do mora. Staré koľajnice, po ktorých sme išli tunelom, mali železné podvaly. To som tiež nikde inde nevidela. Za ten rok, odkedy tu nič nejazdí, koľajnice úplne zhrdzaveli. Vrch, na ktorom je hrad , je vlastne tá skala. Ako ju more obmývalo, začali sa z nej ulamovať veľké kusy balvanov, tie padali do mora a tak vznikli pekné útvary, previst, diery a jaskyne. Tam, kde boli skaly až vo vode, bolo more síce krásne zeleno-modré, ale hneď skraja veľmi hlboké. Vlny sa rozbíjali o skaly, voda bola spenená a nárazy vody o skaly robili veľký rámus. Liezli sme po skalách a hľadali nejakú schodnú cestu späť na pláž, kde starý tunel začínal. Podarilo sa nám skaly preliezť a o chvíľu sme už boli pri našom kempe. Bola už skoro tma, a tak sme sa šli prejsť po ,,kempingovom mestečku“, čo je množstvo supermarketov, kaviarní, vinární a reštaurácií. Kupujeme si aj jedlo na ďalší deň. Zajtra totiž zbalíme stany a vyrazíme na ďalšiu cestu.

                    13.7.2004 Včera večer začal fúkať silný vietor a fučal ako besný celú noc. Nezažmúrila som oko. Vietor sa preháňal hlavne vo vrcholoch stromov, ale tak silno, že som stále čakala, kedy nám na stan spadne ulomený konár a zabije nás. Pritom stan bol v závetrí. Bola to dusná teplá noc a celú som ju prebdela. Som rada, že je ráno. V noci sme boli na WC a chcela som vedieť, či sú pri takom vetre vlny. Neboli. Fúkalo smerom do mora, takže hladina bola celkom pokojná. Vietor vyčistil vzduch tak, že bolo vidno aj 50 km vzdialenú pevninu, ktorú inak vidieť nie je. Sú to Chalkidiky. V noci bolo vidieť aj svetlá na tejto pevnine.

Okolo ôsmej ráno začíname baliť stany, raňajkujeme, upratujeme. O 10.55 hod. platíme za kemp 55 eur. Odchádzame, smer Lamia. Prechádzame údolím Temby. Je to krásne údolie, skaly sú vysoké, dole tečie rieka a pri nej vedie železnica (Soluň - Atény). O 11.44 hod. platíme za diaľnicu do Lamie 1,40 eur. Krajina sa mení na stále vyprahnutejšiu. Pred sebou vidíme hory. Pod nimi by opäť malo byť more, ale z ich opačnej strany. V Lamii hľadáme väčší potravinový obchod. Kupujeme základné potraviny a na obed celé grilované kura. Stojí 4,10 eura a váži okolo kila. Obedovú prestávku si robíme hneď za mestom. Kura je výborné, ale preráža korenie gyros. Z cesty, kde obedujeme, vidíme po pravej strane a aj pred nami hory. Asi v jednej tretine týchto kopcov vedie železnica. Je krásna, ako na modeli, pretože chvíľu ide vlak po murovaných oblúkových mostoch, potom vchádza do tunelov. Videli sme, ako tadiaľ prechádza. Názov toho pohoria je Parnassós Óros. Na každom vrchu vidno cesty. Kľukatia sa v serpentínach až na úplný vrchol. Niektorou z týchto ciest sa o chvíľu vyberieme.

Stúpanie je dosť prudké. Vidíme mesto Lamia ako na dlani. Tieto vrchy majú výšku nad 2000 m. Prechádzame na opačnú stranu kopca a spúšťame sa serpentínami do údolia. Pred nami už vidno more.

Ponad hlavy nám lieta vrtuľník. Z jedného kopca sa valí dym. Je tam lesný požiar a helikoptéra sa ho snaží uhasiť. V mori naberá vodu do nádoby podobnej sudu a vypúšťa ju na horiaci les. Žiadne extrémne teploty sme zatiaľ nezaznamenali. Chvíľami sa dokonca slnko schováva za mraky.

O 16.45 hod. prichádzame do mestečka Kirra a ubytovávame sa v kempe Ayanis. V mori sú dosť veľké vlny. Na brehu sú vyschnutí morskí ježkovia. Kemp je poloprázdny. Cikády odušu cvrlikajú. Na stromoch vidno zvlečené kože (šupy) cikád.Sme v zátoke, z ktorej budeme zajtra pokračovať do Delf, známej starodávnej veštiarne. Deti sa kúpu vo vlnách, ja varím večeru. Stmieva sa. Na nebi je obrovské množstvo hviezd. Cikády stíchli, ja idem spať a ostatní hrajú karty.

                    14.7.2004 Budíme sa okolo deviatej ráno. Cikády už zase koncertujú, nad hlavami nám lieta vrtuľník a naberá z mora vodu na hasenie požiaru. More je dnes celkom pokojné. Teplota vonku je veľmi príjemná. Pofukuje vetrík, a tak nie je horúco. Deti sa išli odfotiť na mólo. O chvíľu zbalíme stany a vyrazíme do Delf. Dnes sme mali výborné raňajky. Deti mali krupicovú kašu a my ovocný šalát s jogurtom a müsli.

Pláž pri tomto kempe sa mi nepáči. Je veľmi kamenistá, zle sa po tých kameňoch chodí, dokonca som kvôli nim išla plávať v sandáloch. Vlny včera dosť prudko narážali na breh, a tak sa ľahko stalo, že vlna otrieskala človeka o skaly. Okrem toho bola voda dosť dlho len po kolená, čo mne nevyhovuje, pretože sa nemôžem len tak hodiť do vody a plávať. Deti sa práve vrátili od mora. Ideme zbaliť stany. Za kemp platíme 26 eur za jednu noc (v cene: dvaja dospelí, dve deti, auto).

Vyrážame do Delf, čo by malo byť kúsok odtiaľto. V Kirre tankujeme nádrž doplna. Platíme 31,50 eur (0,79 eur/1 l) a pokračujeme k Delfám. Sú na jednom z okolitých vrchov. Za parkovisko sa naplatí. Cestou vidíme zavlažovacie kanále, ktoré sú vlastne ako betónové šmykľavky, po ktorých steká voda z vrchov.

13.00 - 14.52 - prehliadka Delf. Je tu dosť veľa turistov. Vstupenka stojí 6 eur. Okrem krásnych starodávnych stĺpov sú tu aj iné zvláštnosti. Veľké kamene sú tvarované tak, aby úplne presne pasovali k sebe. Majú rôzne tvary. Na mnohých je čosi vytesané, napísané drobným písmom. Celé Delfy sa rozprestierajú na strmom svahu, najvyššie sa nachádza pomerne zachovaný štadión z dávnej doby a kúsok pod ním prírodné divadlo.

Každých pár metrov stojí strážca. Čo nás potešilo okrem histórie, boli morušové stromy. Plody krásne zrelé, oveľa väčšie a sladšie ako u nás. Keď ostatní turisti (cudzinci) videli, že ich jeme, pýtali sa nás, čo to je, a tiež ich začali jesť. Záchod v Delfách je zadarmo. Na jednom mieste je aj vodovod s pitnou vodou. My sme ju ale nepili. Len sme si umyli ruky, lebo moruše nás zafarbili načerveno a vyzerali sme, akoby sme práve vraždili.

Z Delf pokračuje naša cesta zase cez kopce. Na jednom z nich (980 m n. m.) sme prechádzali mestečkom Arahova. Má úzke uličky, množstvo obchodíkov a v jednej uličke sme museli aj cúvať, pretože pred nami šiel autobus a oproti nemu nákladiak - miešačka. Obidva veľké vozy museli sklopiť spätné zrkadlá a na milimetre od seba a od výkladov sa pomaly obišli.

Náš ďalší smer bolo mestečko Thiva, tam sme odbočili na smer Pirea - Atény. Pred Thivou sme si spravili prestávku a trochu sme sa najedli. Náš dnešný cieľ je Pirea - prístav, kde musíme nastúpiť na loď, ktorou sa preplavíme na Krétu. Zatiaľ nevieme, či vôbec dnes nejaká loď ide.

Prichádzame do prístavu. Po pravej strane je ostnatý drôt a areál siahajúci až do mora. Je to americká vojenská základňa. Kúsok ďalej sú opustené domy a továrne, vraky lodí, potom nákladné lode, rafinéria, z ktorej sa tiahne potrubie priamo k lodiam. Vidíme miestnu chudobu. Cigánov, ktorí spia na korbách starých nákladiakov, túlavé psy.

Konečne vidíme aj trajekty, ktoré vozia aj ľudí, nie len tovar. Prvého informovaného človeka sa pýtame, ktorá loď ide na Krétu a kde sa kupujú lístky. Úspešne ich kupujeme a platíme 239 eur. Máme ešte čas, kým sa nalodíme, a tak hľadáme nejaký obchod s potravinami. Motáme sa uličkami, ktoré sú v kopci (ako San Francisco), a nachádzame supermarket. Kupujeme si jedlo a pitie a mierime k lodi. Volá sa Aptera a je spoločnosti Anek Lines. Lodní pracovníci nás usmerňujú, kam máme zaparkovať auto. Neviem, koľko poschodí je určených pre autá, ale my parkujeme na prvom poschodí od hladiny mora. Kontrolujú nám lístky a na tabuli čítame, že garáž bude počas plavby zamknutá. Máme lístky len na palubu, nie do kajút, tak si, ako mnohí iní, hľadáme dobré miesto, kde strávime celú noc. Deti držia miesto na stoličkách so stolíkom, my schádzame do garáže po veci na spanie. Loď má odplávať o 21.00 hod. Skúmame loď. Na palubách sú reštaurácie, kiná, kaviarne, disco a podobne. Je 21.00 hod. a ešte sme nevyplávali. Paluba sa zaplnila zatiaľ do trištvrťky. Z lode vidno železničnú stanicu, v diaľke Akropolis. Zjeme niečo na večeru. Z paluby vidíme prichádzať a odchádzať trajekty. Vonku je už tma. Trajekty sú pekne osvetlené. Už pred pol hodinou sme mali vyplávať, ale ešte sme sa nepohli. Ľudia, ktorí sú s nami na najvyššej palube, sa nahrnuli dozadu a sledujú, ako našu loď odviažu a ako vymanévruje z prístavu. Mesto už žije nočným životom, všade kopa svetiel a reklám. Aj na Akropole svietia svetlá. Obloha nie je celkom bez mrakov. Teplota vonku, keď sme prišli do prístavu, bola 34°C. Teraz je veľmi príjemne. Na našej palube je bufet a rozvoniava tu gyros. Cestujúci sú všetkých vekových kategórií a rôznych národností. Gréci, černosi, Nemci, Angličania... Motory lode sú dosť hlučné. Z komína sa valí čierny dym a smrdí. Snáď to na otvorenom mori nebude tak cítiť. Už vyplávali snáď všetky lode okrem nás (Murphyho zákon schválnosti vždy funguje!).

O 21.55 hod. sme sa konečne pohli z prístavu.

23.55 hod. - premávka na mori je dosť hustá. Obiehame jednu nákladnú loď, nás predbieha rýchla osobná loď. More je pokojné. Na palube hrozne fúka. Chystáme sa na spanie. Medzi dvomi radmi sedadiel si rozprestierame karimatky, obliekame si mikiny a dlhé nohavice a líhame do spacákov. Doklady a peniaze máme vopchaté v spacákoch pri nohách. Zaspávame.

                    15.7.2004 Nadránom sa budím na kolísanie lodi na vlnách. Nerobí to môjmu žalúdku dobre, a tak nemôžem zaspať. Nakoniec predsa len zadriemem a keď sa prebudím, vidieť už ostrov. Je pol siedmej ráno. Budím aj ostatných. Práve vychádza slnko. Renka ho fotí. Slnko ešte svieti načerveno, a tak sú aj hory na ostrove červené. Loď sa blíži do prístavu. Sme na Kréte. Loď pomaly postupuje k pristávaciemu mólu. Veci už máme zbalené, ale garáž je ešte zamknutá. Naša loď má deväť poschodí. My sme na ôsmom. Loď práve cúva k mólu. Prístav sa volá Hania. (Deti boli preskúmať loď. Vraj je tu aj kaplnka.)

Maco išiel do garáže po auto, my sme sa zaradili do húfu ľudí smerujúcich k východu. O cca 7.20 hod. sme vonku a čakáme, kým príde Maco s autom. Chvíľu to trvá, lebo v garáži sú aj návesy a vychádzajú von na striedačku s osobnými vozmi. Na parkovisku znovu nakladáme veci do auta. O 7.49 hod. vyrážame z prístavu hľadať kemp.

Cesta z prístavu do kempu nie je ďaleká. Na mape sú naším smerom vyznačené dva kempy. V prvom je síce bazén, ale kúpanie v mori o ničom. Žiadna pláž, len veľké kamene aj v mori. Pri ceste bola ešte jedna značka ku kempu, ten ale nebol vyznačený na mape. Konečne vidíme kemp, ktorý sme si našli na mape. Volá sa Mithimna. Je ďaleko od hlavnej cesty. Je dosť veľký a je tu na výber dosť miest. Čo nás teší, sú vysoké stromy a tráva. Inde bola len vyprahnutá zem. Víta nás vlastník kempu. Posiela nás vybrať si miesto. Platí sa tu 20 eur na noc pre nás všetkých a auto. Do kempu sme dorazili o pol desiatej.

Raňajkujeme. Po raňajkách deti vyrážajú k moru, ktoré je od kempu cez cestu, po ktorej skoro nič nechodí. Záchody sú tu slušné, chladnička k dispozícii a je tu aj obchod a poštová schránka. Rozkladáme stany a ideme sa kúpať.

Kúpaním sme strávili celý deň. Večer sa chystáme do blízkeho mestečka Kasteli. Jednak sa chceme prejsť, jednak nakúpiť nejaké jedlo.

Z mestečka som sklamaná. Na jednej strane tam boli staré špinavé domy a ulice, ľudia tam sedeli pred domami na stoličkách. Medzi týmito domami, ale iba na hlavnej ulici, boli supermarkety, v každom ten istý tovar, dokopy nebolo čo kúpiť. Čo ale bolo zaujímavé, ešte večer o deviatej sa svietilo v dielňach, kde šili šaty a topánky. Steny majú na dielňach presklené, a tak bolo vidieť, ako šijú. V celom Grécku a na Kréte sme našli len dva obchody, kde predávali müsli. Táto krajina tieto výrobky asi veľmi nepoužíva. Z mesta sme sa vrátili do kempu až okolo pol desiatej a hneď sme išli spať.

                    16.7.2004 Ráno sa budíme asi naraz s cikádami. Na recepcii kupujeme čerstvú bagetu (z toho výberu, čo majú, je to to najlepšie, príp. jediné jedlé). Pri raňajkách rozmýšľame, kam sa vyberieme. O 11.35 hod. vyrážame na známu pláž Elafonisi. Známa je tým, že more tam má niekoľko farieb, niekoľko odtieňov modrej až dozelena. Sú tam lagúny, miestami biely piesok. V okolí nie sú žiadne hotely ani iná civilizácia. Je to chránená oblasť a nesmie sa tam ani stanovať. Nesmú sa tam nikamodhadzovať odpadky, človek si ich musí odviezť so sebou preč. Chodia sem zájazdové autobusy (cena výletu je okolo 25 až 27 eur), ale dá sa ísť na pláž aj normálnym autom. Bohužiaľ, neviem, či len tento rok, alebo vždy, tu strašne fúka vietor a more je dosť chladné.  

Táto informácia sa týka celej Kréty. Vietor je veľmi silný a nárazový a večery bývajú také chladné, že vyťahujeme mikiny a dlhé nohavice. Ale to som odbočila.

V jednej zo zátok bol biely piesok, voda asi po lýtka a dali sa tam zbierať malé mušličky. Po celom ostrove Kréta vidno medzi skalami pásť sa kozy a sem-tam aj ovce. Keď sme sa vykúpali a najedli, vybrali sme sa ešte do Sougie, aby sme zistili, ako sa dá ísť do úžiny Samaria.

Cestou na Elafonisi sa ide cez roklinu Topolia. Je to nádherná cesta medzi skalami, riečištia vysušené, skaly vysoké, cesta pomerne úzka a na jednom úseku je tunel, ale taký úzky, že sú tam semafory a vždy môže ísť len jeden smer. Okrem toho je tam kvapľová jaskyňa Agia Sofia, ale k tej sme nešli.

O 15.33 opúšťame Elafonisi a mierime veľmi hornatou krajinou po nekonečných serpentínach a zákrutách. Po dlhej ceste prichádzame do Sougie. Je tu pláž, okolo hory, niekoľko hotelov a reštaurácií a odtiaľto vychádza autobus, ktorým sa dá dopraviť do úžiny Samaria. Tá je veľmi atraktívna a vraj nádherná. Výlet do nej stojí tiež okolo 25 eur na osobu. Problém je, že na začiatok úžiny sa treba vyviezť autobusom. Cesta začína na kopci. Dá sa tam ísť aj autom, ale úžina je jednosmerná a keď sa prejde roklinou, musí sa nasadnúť na loď a tá prepraví ľudí späť do Sougie. Takže kto si nechá auto pri vchode do rokliny, nemá sa potom ako dostať domov. Nakoniec sme ten výlet vzdali, pretože ja neznášam cestu autobusom. Okrem toho je to výlet, na ktorý treba vyraziť o štvrtej ráno. V Sougie sme si potom sadli do jednej z reštaurácií s výhľadom na more a objednali sme si večeru. Za mix z morských rýb, krevety, boloňské špagety, hranolky a toast, za dvojlitrovku vody a Sprite sme zaplatili spolu 27,60 eur.

A už sme zase na spiatočnej ceste do nášho kempu. Znova prechádzame síce peknou, ale veľmi serpentínovou cestou. Je mi z nej zle od žalúdka. Slabším žalúdkom odporúčam Kinedryl. Do kempu prichádzame o 22.47 hod. Hneď sa ukladáme k spánku.

(Pod olivovníkmi boli prestreté pevné čierne siete. Najprv sme nevedeli načo, potom sme zistili, že sa do toho zberajú olivy.)

                    17.7.2004 Budíme sa dosť neskoro. Na recepcii kupujeme čerstvý chlieb (oni aj bagete hovoria chlieb) a raňajkujeme. Dnes máme v pláne navštíviť ďalšiu vychýrenú pláž Balos. Je len kúsok od nás, za mestečkom Kasteli. V plagátiku píšu, že sa autom ide až na koniec cesty a potom je to ešte 40 minút pešo. Lenže nikde nebolo jasné, kde je koniec cesty. Bola to taká prašná cesta, samý kameň, žiadny asfalt. Prišli sme po miesto, kde už naše auto s nižším podvozkom (Škoda Fabia Combi) nezvládalo kamene a jamy, odstavili sme ho v domnienke, že to je asi koniec spomínanej cesty a ľahko vybavení (keksy a fľaša vody) sme sa vybrali pešo ďalej.

Cesta viedla po obvode zálivu. Stále bolo vidno vpravo more, vľavo vrchy, ale po štyridsiatich minútach sa neobjavila pláž Balos, ale ďalšia zákruta a dlhá cesta. Išli sme dve a pol hodiny, keď sme našli skutočný koniec cesty, a tak nás ešte čakalo tých 40 minút uvedených v plagáte. Celá tá cesta po slnku, bez jediného tieňa, stála ale zato. Keď sme prešli za parkovisko na konci cesty, naskytol sa nám krásny pohľad zhora na pláž Balos.

Medzi plážou a najbližším ostrovom bola plytčina z úplne bieleho piesku. Táto biela farba postupne prechádzala do zelenej až tyrkysovej, potom sa menila na tmavomodrú. Z vody trčali čierne skaly. Na túto pláž je prístup buď autom a potom pešo (cesta je na úpätí kopca a k Balosu treba zísť úzkou cestičkou, po kamenitých schodoch. Cestou dolu to šlo, ale cestou hore to dá riadne zabrať), alebo výletnou loďou, ktorá tam premáva, a je to celodenný výlet. Cena sa pohybuje ako ostatné, teda okolo 25 eur za osobu. Na pláži sme našli množstvo mušličiek a bohužiaľ aj odpadkov od turistov, ktorí bezohľadne napchali odpadky do každého otvoru v skale. Jediné, čo bolo na Balose ako civilizácia, bol bufet.

Na ceny sme radšej ani nepozerali. Dopili sme svoje zásoby, zjedli keksy, prešli sme sa po pláži a vyrazili na cestu späť. Hneď ako sme udýchaní zvládli schody na kopec, kúpili sme si dvojlitrovku vody z bufetu na kopci. Stála 1 euro. Vedľa toho bufetu bola zaparkovaná malé loď, takže keď sme ju cestou na Balos zbadali, mysleli sme si, že to máme následky zo slnka. Cesta z Balosu až k autu, ktoré sme nechali vlastne na začiatku a nie na na konci cesty, nám trvala skoro tri hodiny. Fúkal silný vietor, takže sme si neskoro uvedomili, že slnko aj napriek tomu opaľuje. Keď sme si začali natierať krém na opaľovanie, mali sme už spálené lýtka a dosť nás boleli. Kozy, ktorých bolo cestou dosť, sa schovávali do štrbín a otvorov v skalách. Na jednom mieste mali dokonca spravený tieň z kríkov a tiekla tam voda. My sme sa v nej tiež umyli. Inak, kozy mali urobené príbytky väčšinou v skalných previsoch a jaskyniach. Tie boli oplotené. Cestou do kempu sme ešte kúpili nejaké potraviny a zničení slnkom a cestou sme sa vrátili do kempu. Myslím, že sme zaspali skôr, ako sme zaľahli do spacákov. Večer bol veľmi chladný. Zo spálených nôh sme ja a Renka mali zimnicu.

                    18.7.2004 Hneď ako sme sa prebudili, nakúpili sme raňajky a rozhodli sme sa zbaliť stany a vyraziť na opačný koniec Kréty. Zaplatili sme za kemp 60 eur (za tri noci) a o 11.35 hod. odchádzame. Na najbližšej pumpe tankujeme (za 39,14 l platíme 34,40 eur) a smerujeme z Asimi ďalej.

Keď sme pri Ierapetre hľadali kemp, boli na mape vyznačené dva, ale jeden už neexistoval. Sme na východe Kréty a keďže sa nám kemp Koutsounari najprv nepáčil, išli sme sa pozrieť na ďalší (a posledný) vyznačený na mape. Ten je na severe Kréty. Keď sa vyjde z Ierapetry na kopec, vidno obidve moria. Taká úzka je Kréta na tomto mieste. Kemp na severe (volal sa asi Gournie Moon Camping, alebo tak nejako) bol absolútne predražený. Chlapík chcel za noc 34 eur! Kemp bol malý, mal síce bazén (a pekný), ale prístup k moru medzi skalami, kde na cca 1,5 m širokej „pláži“ sa nie že nedalo kúpať, ale bolo tam naplavené svinstvo a odpadky, takže sme sa otočili a vrátili do kempu pri Ierapetre. Celkovo na Kréte bolo mizerné značenie. Mestá, ktorými sme prechádzali, vôbec nemali označenie alebo cesta vyznačená v mape neexistuje, pretože ju ešte len budú stavať, a tak tu človek neuveriteľne blúdi, kým nájde svoj cieľ.

O 21.00 hod. znovu prichádzame do kempu Koutsounari pri meste Ierapetra. Je zvláštny tým, že sú tu spravené drevené prepážky, zastrešené sú rôznymi porastami, ako napríklad hroznom, alebo strechu tvoria koruny stromov, či už olív alebo citrónovníkov. Prečo bol kemp takto ,,chlievikovo“ upravený, sme zistili vzápätí. Bol tam strašne silný nárazový vietor, až to hučalo. K moru sme ani nešli. Vďaka vetru sme prebdeli noc a ráno sme sa rozhodli odísť, hoci pôvodne sme uvažovali o dvoch - troch nociach. Platíme 21,60 eur za noc.

                    19.7.2004 Vďaka vetru padlo rozhodnutie, že keď nakúpime v blízkom meste Ierapetra, najeme a zbalíme sa a vyrazíme smerom na východ, predbežný smer mesto Sitia. Ierapetra je veľké mesto s množstvom supermarketov, a tak v najväčšom z nich nakupujeme. Potom sa po raňajkách balíme, pred odchodom sa ešte ideme vykúpať do mora, ktoré je úplne pokojné, pretože vietor fúka od pevniny. Je to Líbyjské more. Do Afriky ale nevidno, je dosť ďaleko.

Ideme na palmovú pláž Vai, kde je aj palmový háj (5 000 paliem). Opäť prechádzame hory po serpentínach. Našťastie to ale nie je ďaleko. O 15.05 hod. sme na Vai. Parkovné je 3 eurá. Ako všade, aj tu fúka silný nárazový vietor. (Za celú dovolenku sme ešte ani raz nemali tropické teplo!) Na palmovej pláži ideme do vody v nádeji, že bude teplejšia (celkovo je voda v moriach pomerne chladná), ale nie je. Je studená ako všade inde.

O 17.10 hod. odchádzame z Vai. Pred odchodom sa ešte vyberáme na vyhliadku na skale nad plážou. Robíme pár fotiek, ale vietor je veľmi silný a každý náraz nás posúva a nedá sa stáť na mieste. Na parkovisku jeme zvyšok potravín a vyrážame na západnú časť Kréty, smer Agios Nikolaos. Cestou vidíme krásneho čierneho oslíka , tak sa s ním fotím. Má krásne, ale smutné oči. Vôbec sa nebojí a nechá sa aj pohladkať.

O kúsok ďalej sa na kopci točí snáď aj päťdesiat veterných mlynov. Je to pekný pohľad. Zaregistrovali sme ešte jednu zvláštnosť: skoro na každom kopci je betónová stavba. Buď guľatá, alebo hranatá. Usúdili sme, že to bude asi nádrž na vodu, ktorou potom zavlažujú pôdu. Na Kréte prevláda poľnohospodárstvo. Všade sú olivové háje, je tu množstvo úľov a aj pri ceste predávajú olivový olej a med. Okrem olív sme videli veľa skleníkov, kde sa pestujú paradajky, aj pomarančový sad, stromy plné pomarančov, aj sme si pár odtrhli a boli fantastické, sladké a šťavnaté. Pri jednom zálive boli postavené hotelové bloky. Domčeky veľmi pekné, v letných farbách, volalo sa to Dionysos Village Hotels. Odfotili sme si ich. Po dlhšej ceste cez kopce po serpentínach znova vidíme more. Ideme čiastočne smerom na Iraklio. V zálive je priam rozprávkový hotel - Istron Bay Hotel s vlastnou plážou a bazénom. Oproti nemu na skalách sú menšie hotelíky, stavané terasovito. Každá terasa má vlastný bazén, takže štvorposchodový hotel má štyri terasy a štyri bazény.

O 19.25 hod. prechádzame cez tunel Vrachasi (275 m) a hľadáme kemp Sissi, ktorý je vyznačený na mape. O 19.50 sme ho našli. Na plagáte úžasný kemp s bazénom, v skutočnosti je pekný len bazén, ostatné nestojí za nič. Špina, bez teplej vody, na záchodoch chýbajú dosky, prístup k moru žiadny, sú tam ostré skaly. Tentokrát sme najprv dali pas na recepciu a až potom sme sa boli pozrieť, ako to vyzerá v kempe. Cena je 24 eur/noc. Keď sme pani na recepcii povedali, že nechceme ostať, robila problémy a nechcela Macovi vrátiť pas. Nakoniec mu ho dala a vyrazili sme hľadať iný kemp. Na mape boli vyznačené dva, ale jeden bol príliš ďaleko. Nakoniec sme už takmer potme dorazili do Caravan Campingu. Skoro nikto tam nerozumel po anglicky (ostatné reči vôbec nie!), nakoniec nám dovolili zostať za 18 eur/noc. Chceli sme ostať viac dní, ale oproti stanom boli chatky a samozrejme Murphy zariadil, že keď už neduje vietor a dokonca je aj prístup k moru, nemôžeme sa poriadne vyspať, pretože Angličania v chatke pri našom hoteli sa ožrali, robili celú noc rámus a jazdili na motorke. Kemp ako taký nebol nič moc.

                    20.7.2004 Ráno sme chceli v miestnom minimarkete kúpiť mlieko a bagetu, ale ninč nemali. Tak sme sa vybrali do mesta, že tam kúpime niečo na raňajky. Kúpili sme skoro všetko, ale na obed sme si chceli spraviť ryby a tie nemali. Vrátili sme sa po auto, lebo najprv sme šli pešo, a autom sme hľadali obchod, kde by mali ryby. Celkový dojem z mesta Limenas Hersonisau: obchody plné drahých hlúpostí, prehnané ceny, normálne potraviny je problém nájsť. Tenká osuška s obrázkom tu stojí 29 eur! Inde 7 eur. Pri hľadaní obchodu sme našli smerovku na kemping, ktorý nebol vyznačený na mape. Po skúsenostiach s ožrarými Angličanmi sa doň ideme pozrieť. Na prvý pohľad je lepší. Pozeráme miesta na stany, zisťujeme cenu (24 eur za noc). Záchody sú slušné, kemp pomerne čistý a je tu dosť miesta na stanovanie. Aj teplá voda tečie a je k dispozícii chladnička. (Zatiaľ bola k dispozícii všade okrem Caravan Campingu.) Je tu piesková pláž, ale aby to zase nebolo až také dokonalé, od mora duje vetrisko a vlny sú viac než metrové, takže nič pre plavca, ako som ja.

V Caravan Campingu narýchlo balíme stany a sťahujeme sa do novoobjaveného kempu Creta (od mesta je to asi 3 km - za hotelom Byron doprava - opäť mizerné značenie). V meste je Water Park, ale nejaký divný. Bez vody. Vraj vstup voľný, ale nikto tam nebol. Všetky hotely v okolí majú vlastný bazén. Celkovo ale prístup k moru je na tejto strane Kréty obmedzený, všade sú skaly.

O 12.25 hod. v kempingu Creta rozkladáme stany. Deti idú hneď do mora, my ešte vykladáme veci z auta. Potom ideme k moru aj my. Kým deti a Maco blbnú vo vysokých vlnách, pre mňa je to skôr boj o prežitie. Keď sa mi konečne podarilo dostať na breh, bola som rada, že žijem. Pár vĺn ma totiž zalialo, zabehla mi slaná morská voda, odhodilo ma niekam, kam som vôbec nechcela, a tak už nemám chuť liezť do vody.

Sme až v zadnej časti kempu a až sem je počuť zvuk vysokých vĺn, nararážajúcich na breh. Kým sa ešte deti kúpu, my varíme obed. Aj keď je to skôr obedo-večera. Večer sa pôjdeme prejsť. Už sa teším.

(Medzičasom dorazil do kempu český zájazdový autobus. Výsledok: osraté záchody, všade smrad a špina!)

O 19.30 hod. vyrážame na prechádzku po nábreží. Najprv vidno samé reštaurácie, supermarkety len sem-tam, a tak v kľude sledujeme západ slnka a pristávanie lietadiel pred neďalekými horami. V jednom zo supermarketov kupujeme ešte jednu pohľadnicu, ktorú chceme poslať, ale nikde nemajú poštovú schránku. Potom nám napadlo zabočiť k väčšiemu hotelu, že tam schránka určite bude, ale nenašli sme ju. Zato sme ale našli ulicu vedúcu do mesta plného obchodov, reštaurácií a barov. V niekoľkých obchodoch sme aj boli. Väčšinou tam majú suveníry ako mušle, vázy, taniere s obrázkom Kréty, potom rôzne tričká, sukne, letné sandále do vody alebo obrazy. Niektoré obchody boli špecializované na koreniny, med, rôzne orechy a mandle v mede, alebo predávali olivový olej v pekných fľaškách s kúskami olivových vetvičiek zaliatych vo vnútri a podobne. Bola to pastva pre oči, ale nič nebolo také úžasné, aby to človek kúpil. Cez mesto a po nábreží premával elektrický výletný vláčik (hodinová jazda). Do kempu sme sa vrátili okolo 23.00 hod a nakoniec sme našli aj poštovú schránku priamo v hoteli. Renka našla na zemi cestou do mesta 1 euro a kúpila si zaň nové plavecké okuliare. O 23.30 hod. zaliezame do stanov a ukladáme sa k spánku.

                    21.7.2004 O 9.00 hod. sa prebúdzame. V niektorom z vedľajších stanov púšťajú nahlas hudbu, nejaký tunajší hit.

Vzduch je asi dosť vlhký, lebo včera poobede vypratá bielizeň ešte nie je celkom suchá. Pri raňajkách vymyslíme, kam dnes pôjdeme.

Kým sa deti s Macom kúpu, ja robím poriadok okolo stanu a periem ďalšiu špinavú bielizeň. Dohodli sme sa, že nebudeme variť a zájdeme niekam na pizzu. Po obede v pizzerii máme v pláne pozrieť si Knóssos. Neďaleko kempu sme našli pizzériu Memories. Objednali sme si tri pizze pre štyri osoby, ale boli také veľké, že by nám kľudne stačili pre všetkých dve. Jedna stála 6 eur a k tomu dvojdecová fľaška 1,5 eur.

O 15.38 hod. opúšťame pizzériu a vyrážame smerom na Iraklio a Knóssos. Zlé značenie nás už neprekvapuje. Na druhý pokus sme trafili na Knóssos. Je to známe historické miesto, staré päťtisíc rokov. Tešili sme sa, čo tam uvidíme. Parkovisko je zdarma, pri ňom sú supermarkety s množstvom blbostičiek. Vsupné na Knóssos je 6 eur/1 osoba, deti do osemnásť rokov majú vstup zdarma. Hneď za pokladňami číhajú dobrovoľní vtieraví sprievodcovia, ktorí si tu tlmočením privyrábajú. Samotné pamiatky v objekte nás nijako neuchvátili, pretože to, čo stálo za pozretie, bolo utatvorené, že sa to reštauruje, to ostastné nič moc. Niektoré zreštaurované objekty mali hnedočervenú farbu, ktorá s originálom nemala nič spoločné, a kazili celkový dojem. Práve na Knóssose vraj pred štyritisíc rokmi vynašli prvý splachovací záchod a využívali na kúpanie vane. Mali už vybudovanú kanalizáciu! (Bohužiaľ práve tieto zaujímavosti neboli z dôvodu rekonštrukcie prístupné.)

Z Knóssosu sme odchádzali o 18.11 s tým, že ešte zájdeme na planinu Lassithi, ktorá je známa tým, že tam je veľké množstvo veterných mlynov. Dorazili sme tam o 19.40. Cesta je veľmi kľukatá, treba vystúpiť do výšky cca 840 m.n.m. Je však nádherná, človeku sa pred očami otvára panoráma hôr. Nad najvyššou horou sa vznáša ťažký mrak a pomaly zahaľuje vrchol. Aj nad planinou je zamračené. Bohužiaľ z množstva veterných mlynov sú tam len torzá a celkový dojem nie je bohvieaký. Sme sklamaní. Na hory nad planinou náhle zasvietilo slnko. Ten pohľad bol nádherný. Odfotili sme ho. V tejto nadmorskej výške nie je práve teplo a keďže sme oblečení skôr na pláž než do hôr, drkoceme zubami. Keď odchádzame z planiny, slnko zapadá a všetko naokolo je sfarbené dočervena. Je to krásny a zvláštny pohľad. Z vrchu planiny vidno do rôznych dolín, roklín a na okolité vrchy. Sú tu roztrúsené malé horské osady, na jednom mieste je aj kláštor. Keď sme stúpali hore na planinu, išlo oproti nám terénne auto a blikalo na nás. Nevedeli sme prečo. Až za zákrutou sme zrazu vošli medzi stádo oviec, ktorých bola plná cesta a bača ich práve zaháňal dolu z horských pastvín. Zostali sme teda stáť, kým ovce neprešli, a pokračovali sme v ceste.

Cestou z planiny sme sa zastavili na vyhliadkovom mieste, kde boli dva funkčné veterné mlyny. Samozrejme tu nechýbal ani hotel, obchod so suvenírmi a dokonca tu je aj múzeum Homo sapiens.

Keď sme už zišli serpentínami po úzkej ceste do doliny, bola tam šípka na osliu farmu. Predstavovala som si ranč a ohradu plnú oslov. Namiesto toho sa nápis zmenil na ZOO a bolo už samozrejme zatvorené.

Cestou do kempu sme sa zastavili v meste, kde to žilo obchodmi a reštauráciami, a v jednom obchode sme si kúpili za 10 eur krásneho šedého oslíka. Najväčšiu radosť mám z neho ja. Do kempu prichádzame o 21.45 hod. Deti si dávajú ľahkú večeru a ideme spať. Rozhodli sme sa, že ráno zbalíme stany a vyrazíme smerom na Haniu.

                    22.7.2004 O 10.00 hod. definitívne opúšťame kemp. Platíme 46 eur za dve noci. Naberáme smer západ Kréty - Iraklio - Hania. O 10.49 dopĺňame zásoby potravín v Spare v Irakliu. Podľa mapy mali byť pred Haniou dva kempy, ani jeden už ale neexistuje. Pri hľadaní kempu nachádzame odbočku na Kourna lake. Je to pekné jazero (sladkovodné), kde síce nie je kemp, ale skúsime tam nájsť aspoň vhodné miesto na piknik. Bezúspešne!

Nakoniec vchádzame do mesta Hania a úplne náhodou objavujeme smerovku na kemping Hania, ktorý v mape nie je vyznačený. Je to asi posledná nádej na kempovanie v blízkom okolí. Deti vyrážajú na prieskum záchodov, zisťujeme, že k moru je to cca 300 metrov, ale zase v kempe je bazén, a tak zostávame. Aj tak tu budeme len jednu noc. Hneď rozkladáme varič a varíme obed, pretože sme sem prišli o pol tretej poobede. Deti už blbnú v bazéne, my varíme. Nechce sa nám hneď rozkladať stany, tak si po obede iba rozprestierame na zem karimatky a odpočívame.

Zrazu sa pri nás zastavili nejaké Francúzky a doniesli nám kopu vecí, napríklad chladiacu tašku, bandasku na vodu, dve umelohmotné misky, dva plynové variče, kakao, cukor, a povedali, že nám to darujú, lebo sa už vracajú do Francúzska a nechcú to brať so sebou. Smiali sme sa, či vyzeráme na tých karimatkách ako bezdomovci, keď obdarovali práve nás. Z týchto vecí, čo nám dali, si necháme len variče, misky a kakao. Dali nám aj univerzálny prášok vhodný na riad aj na pranie.

Poobede sme umyli riad a po odpočinku sme šli všetci do bazéna. Rozmýšľame, že si kúpime osušky. Jedna stojí 8 eur. Ešte si to rozmyslíme. Keďže sme tu len na jednu noc, uvažujeme, či vôbec rozložíme stany. Nakoniec deťom staviame kompletný stan a nám iba spálňu, bez vonkajšej plachty.

O 20.30 hod. sa deti vrátili z bazéna a idú večerať. Slnko už zapadá a do kempingu už nesvieti. Možno sa pôjdeme prejsť do mesta.

Mesto je ďaleko. S tmou prišiel aj chlad a je nám trochu zima. Prechádzku sme obmedzili na areál. Spíme v stane bez vrchnej plachty. Spí sa dobre, len mám pocit, že sme vo výklade. Sieťka na stane nám dopraje dostatok čerstvého vzduchu.

                    23.7.2004 Budíme sa o 8.30 hod. Vďaka dobrému vetraniu cez sieťku stanu sa mi spalo asi najlepšie za celú dovolenku. Ráno je ešte tiché, väčšina ľudí ešte spí. Noc bola pokojná a príjemná. Nikto tu nerobil rámus. Chceme si spraviť raňajky, ale ceny nás obmedzili vo výbere na mlieko a bagetu. Je tu všetko predražené. O 10.55 hod. platíme (23 eur/1 noc) a vyrážame do aquaparku Limnoupolis asi 8 km odtiaľto.

Prichádzame tam o 11.30 hod. Vsupné: 15 eur/dospelý,

                                                               10 eur/dieťa od 6 do 12 rokov,

                                                                5 eur/vstup len do bazéna.

O 16.30 hod. odchádzame. Smer Hania - prístav s prestávkou na jedenie.

V prístave Souda sme o 18.00 hod. Stojíme na parkovisku a k brehu sa blíži veľký trajekt s názvom Lissos. Je to naša loď. Odplávať má o 21.00 hod. Sme v prístave v dostatočnom predstihu, a tak sledujeme, ako naša loď manévruje, spúšťa kotvové laná. Musíme počkať, kým všetci vystúpia a vyjdú všetky autá. Potom sa začne naloďovať.

V prístave stojí krásna plachetnica. Nemá síce spustené plachty, ale aj tak je krásna. Fotím si ju, aj keď je tu zakázané fotiť, lebo priestor prístavu je sčasti vojenský a od osobného prístavu ho delí len múr. Za ním vidno kotviť vojenskú loď plnú radarov a aj o kúsok ďalej kotví zase iná vojenská loď. V prístave sú pekné palmy, tak ich tiež fotím.

O 19.30 sme už na lodi, na hornej palube, ktorá je krytá pred vetrom sklenenými stenami. Loď (aspoň tie priestory, ktorými sme prechádzali na hornú palubu) je pekná, zábradlia sú z priehľadného skla, je tu aj modlitebňa, obchody, bazén (nenapustený), bary a rôzne iné priestory. Zatiaľ sa zdá, že loď pôjde skoro prázdna. Okrem nás je na tejto palube len desať ľudí a aj tí sem prišli len preto, lebo chcú vidieť, ako zdvihneme kotvy.

O 20.30 hod. je loď plná, musíme strážiť veci aj stoličky, aby nám ich niekto nevzal. Plánovaný odchod lode je 21.00 hod. O 21.07 hod. opúšťame prístav. Už je skoro tma. Paluba, na ktorej sme my, je úplne plná. Obsadili sme si lavičky v závetrí pod strechou.

O 22.50 hod. si na zem na palubu rozkladáme karimatky a chystáme sa k spánku. Loď by mala plávať okolo 10 hodín. Vonku je oveľa teplejšie, ako keď sme išli na Krétu. Ani mikiny nemusíme vyberať.

                    24.7.2004 O 6.00 vidíme pevninu. Blížime sa do prístavu. Balíme spacáky. Spalo sa veľmi dobre (možno vďaka Kinedrylu, ten som si dala ešte večer, lebo loď sa dosť húpala).

O 6.25 hod. loď pristála a o ďalších 25 minút sme už sedeli v aute a pokračovali v ceste po pevnine. Stáli sme v prístave Pirea. Teraz smerujeme ku Korintskému prieplavu. Cestou hľadáme najprv pumpu, potom obchod s potravinami. Ten sme našli až v meste Tripoli. Je tu niekoľko obchodov, ale aby sme kúpili všetko, čo sme chceli, museli sme ísť do štyroch obchodov. Cestou na Korint sme platili za diaľnicu 1,40 eur. Ďalší poplatok nás čakal v smere na Kalamatu. Platili sme 1,5 eur. Medzi 11.00 11.45 hod. nachádzame parkovisko s pekným miestom v tieni pod stromami a tu jeme raňajko-obed. Po jedle pokračujeme ďalej a začíname hľadať kemp. Na mape sú vyznačené tri. Dva sú také, že z kempu sa musí k moru prejsť cez silno frekventovanú hlavnú cestu, tretí kemp neexistuje. O 15.48 nachádzame kemp Petalidy. Ponúkajú nám možnosť zostať za cenu 23 eur za noc. Kemping je pekný, čistý, ale pláž je špinavá, more špinavé a kalné, prístup zlý - ostré kamene. Odchádzame hľadať ďalší kemp.

O 16.30 hod. nachádzame kemp Agios Andreas. Predbežne nám vyrátali cenu 24,40 za noc. Kemping je poloprázdny, čistý, záchody slušné, chladnička k dispozícii. More čisté, kamienková pláž. Zostávame.

O 17.25 chystáme večeru. Po večeri sa všetci vrháme do mora. Je veľmi príjemné a konečne aj podľa mojich predstáv, teda bez vĺn. Po kúpaní sme sa rozhodli ísť prejsť po okolí. Okolo kempu je minimestečko. Asi tri hotely, dve malé benzínové pumpy, každá má dva stojany, a dva obchody s potravinami. Sú tu štyri kaviarne či retaurácie a pár domov. Je to malé, ale pekné. Kúsok pred kempom je detské ihrisko s preliezkami, hojdačkami a kolotočom. Časť pobrežia je ohradená múrom, dá sa po ňom prechádzať a v tej ohradenej časti je prístav pre malé loďky a člny.

Okolo 22.00 hod. sme už zasa v kempe a ukladáme sa spať.

                    25.7.2004 Je nedeľné ráno. V stane nám bzučí asi desať komárov. Likvidujeme ich do posledného. Vďaka nim som nespala dobre. Vonku je ešte ticho. Netuším, koľko je hodín. Neďaleko musí byť kostol, lebo začal vyzváňať zvon a počuť ho veľmi silno. Ideme sa pozrieť, kde ten kostol je, lebo večer sme žiadny nevideli. O chvíľu sme pri ňom. Je starý, ale pekný. Práve tam začala omša. Cez reproduktor na veži ju počuť až do kempu.

Prechádzame sa po okolí. Rastú tu eukalyptové stromy. Sú veľmi vysoké, masívne a majú kôru, ktorá z nich vo veľkých kusoch opadáva. Kmeme sú hladké a biele. Okrem toho tu rastú banánovníky, figy, olivy, pestujú tu hrozno a pomaranče. Včera večer sme si museli nakúpiť aj na dnes, lebo v nedeľu sú tu obchody zatvorené. Vraciame sa do kempu a chystáme raňajky. Dnes sa chceme len kúpať. Žiadny iný konkrétny plán nemáme. Večer sme na dnes kúpili kuracie prsia. Už sa na ne teším.

Deti sa práve vrátili od mora stým, že je studené. Večer bolo teplé, tak to snáď bude aj dnes dobré. Rozhodli sme sa celý deň len kúpať a byť v kempe. Pred obedom sme išli na prechádzku bez detí. Vybrali sme sa z kempu smerom, ktorým sme ešte nešli, ale nenarazili sme na nič zaujímavé. Chvíľu sme išli po asfaltke, potom sme si povedali, že skúsime preraziť k moru cez pastviny a krovie. To sa nám nepodarilo. Objavili sme ale potok, ktorý sa vlieval do mora a rástlo pri ňom rákosie, pekné dlhé trávy a také, čo majú navrchu niečo, čo vyzerá ako cigara a dáva sa to do vázy. U nás to vidno málokde, a tak sme si šesť kusov vzali. Bol problém ich odtrhnúť, majú pevné a pružné stonky. Nôž sme pri sebe nemali, tak sme si pomohli ako v dobe kamennej - dali sme stonku na kameň a druhým sme doň búchali, kým sa stonka neroztrhla. Po návrate z prechádzky (mimochodom, úplne všade je plno odpadkov pri cestách) sme sa okúpali, navarili obed, zdriemli si a potom začal pofukovať chladný vietor, tak sme sa už nekúpali, boli sme sa len prejsť. Vrátili sme sa až potme. Potom sme ešte sedeli pred stanmi a rozprávali sa skoro do polnoci. Podarilo sa nám nevpustiť do stanu komáre, a tak sa spalo celkom dobre.

                    26.7.2004 Dnes sme sa zobudili okolo pol deviatej. Počas raňajok vymýšľame, čo s načatým dňom. O 10.20 hod. odchádzame na Mistru. Je to historická pamiatka asi 70 km odtiaľto. Cesta vedie cez dve väčšie mestá Mesini a Kalamata. V Mesini ostávame v zápche. Dopravu riadi policajt a veľmi mu to nejde. Našťastie to ale netrvá dlho.

Za Kalamatou začína cesta stúpať do hôr a kľukatí sa ako had chvíľu po kopci, chvíľu v rokline. Kopce sú krásne, rokliny hlboké. Je tu aj dosť horských potokov a prameňov a v nižších polohách je krajina krásne zelená. Pri ceste, v miestach, kde sú osady, predávajú miestni ľudia med a rôzne ručne vyrobené darčekové predmety. V niektorých miestach sa cesta vyšplhala až na úplný vrchol kopca a odtiaľ je krásny pohľad na okolité vrchy či do roklín. Keď sme po ceste plnej serpentín prešli asi 58 km, uvideli sme náš cieľ Mistru.

O 13.13. hod. vchádzame do areálu Mistry. Vstupné je 5 eur na osobu, deti sú zdarma. Mistra je vlastne kopec, na ktorom bolo voľakedy niekoľkotisícové mesto. Jeho rozvaliny sa zachovali vo veľkej miere. Sú tu asi tri ruiny kostolov, jeden kláštor, ktorý je v rekonštrukcii (bude vraj obývaný aj v súčasnosti mníchmi). Na vrchu kopca, ktorý je plný pozostatkov mesta (bolo to byzantské mesto a je z roku 1249), je stará pevnosť.

Vyliezli sme na ňu a bol z nej krásny pohľad nielen na celé rozvaliny, ale aj na novodobú Mistru (mesto priamo pod kopcom), na mesto Sparti a okolité hory.

Dostávame hlad, a tak schádzame do novodobej Mistry. Je to turisticky atraktívne miesto, tak nás miestne ceny odradili a vybrali sme sa do mesta Sparti, kde sme objavili fastfood. Dali sme si grilované kura, ktoré nám zabalili rozkúskované do niečoho, čo vyzeralo ako chlebová placka.

Bola niečím potretá (nezistili sme čím, ale dalo sa to jesť), potom tam bol zakrútený list hlávkového šalátu a pár hranoliek obalených v bylinkách. K tomu sme si objednali šalát (bol výborný, chutil ako tuhší syrový krém, v ňom kopa cesnaku a kúsky zelenej cibulky alebo póru). Dali sme si dohromady tri porcie tohto kuraťa, jeden šalát, dvoje hranolky, jeden a pol litrovú fľašu vody a všetko nás to dokopy stálo 10,80 eur. Najedli sme sa úplne do sýtosti a bolo to veľmi chutné.

O 20.10 hod. sme opäť v kempe, rozhodnutí, že sa vykúpeme v mori. Vliezli sme do vody, slnko zapadalo, začalo nám byť chladno, tak sme rýchlo vymenili more za teplú sprchu a potom sme už len sedeli pri stanoch. Spať sme išli okolo polnoci.

                    27.7.2004 Budíme sa pomerne skoro. Všetko v kempe, vrátane detí, spí. Nad horami za nami sa černajú búrkové mraky, od mora idú ďalšie. Hrmí stále častejšie. Maco chystá raňajky, ja som začala baliť veci, lebo dnes odchádzame. Už nadránom spadlo pár kvapiek dažďa, ešte keď bola tma. Nevieme nájsť žiadne hodinky, a tak neviem, aký je čas. Maco tvrdí, že z týchto mrakov určite pršať nebude.

Asi o hodinu sa prehnala búrka. Všetko je mokré, deťom sa voda dostala aj do stanu. Sušíme na šnúre všetko, čo sa dá. Murphy sa nezaprel a zmokli sme pár minút predtým, ako sme chceli začať baliť stan. Sušenie nás zdržalo.

O 12.25 je všetko zbalené, opúšťame kemp. Za tri noci platíme 73,05 eur. Vyrážame, smer Patras. Ako hovorí Maco, ,,ideme si uloviť loď“, ktorou sa dnes chceme preplaviť do Talianska.

O 14.24 si na parkovisku pri ceste dávame trochu jedla s tým, že v Patrase si nakúpime a najeme sa pred plavbou. Pred Patrasom je asi šesť tunelov. Cestou do prístavu som sledovala domy. Gréci sú zvláštni. Majú domy postavené na vysokých stĺpoch. Hore je to pekne upravené a tam, kde sú stĺpy, majú buď zaparkované autá, alebo tam majú úplne neskutočný neporiadok, rôzne staré rárohy, odpadky, skrátka špinu. A vôbec im to nevadí. Sú hrozní ušmudlanci. Pekné a čisté sú len hotely a vily na prenájom turistom.

Do prístavu prichádzame o 17.15 hod. Hľadáme predajňu lístkov na loď. Dnes odpláva do Talianska len jedna loď, a to o 18.00 hod. Kupujeme lístky a rýchlo ideme na loď. Žiadny nákup ani jedlo nestíhame.

Naša loď sa volá Ellit. Navigujú nás do garáže lode, potom márne hľadáme nejaký východ pre ľudí z garáže na palubu. Vychádzame podivnými schodami, na zemi je povrazový rebrík, musíme ho prekročiť a tak ísť hore. Konečne sme na palube. Skonštatovali sme, že to je zatiaľ najhoršia, najmenšia a najšpinavšia loď, akou sme doteraz išli. Sme na palube č.6, je prázdna, podlaha je špinavá, ulepená, stále tu odniekadiaľ niečo tečie po zemi. Než sme sa nalodili, začalo zase pršať. Mraky zahalili okolité hory. Skonštatovali sme, že sa nám aspoň ľahšie odchádza z Grécka.

Lístky na loď stáli: 40 eur/dospelá osoba,

                              20 eur/dieťa,

                              40 eur/auto. 

Celkovo sme platili 160 eur.

Loď mala odplávať o 18.00 hod. Pohla sa až čosi po 18.30 hod. Na brehu je krásny kostol. Má v strede jednu veľkú guľatú vežu a po stranách dvanásť malých vežičiek (fotím!). Prístav je v zálive a druhá strana zálivu nie je taká zamračená. Minulý rok sme plávali z tohto istého prístavu a vedeli sme, že stavajú most, aby spojili obidve strany veľkej zátoky. Vtedy stáli len prvé dva piliere. Dnes je most na pohľad hotový, ale ešte sa po ňom nejazdí.

Už plávame hodinu a dvadsať minút a ešte stále vidíme pevninu. Kopce na jednej strane sú skalnaté a svieti na ne zapadajúce slnko. Táto loď nepláva priamo do Brindisi, stojí ešte na gréckej pevnine Igoumenitsa. Mali by sme tam byť okolo polnoci.

Cesta ubieha a aj o 22.05 hod. ešte stále vidno pevninu a ostrovy. Loď sa začala húpať. Je čas na Kinedryl. Zastavil sa pri nás český vodič kamiónu. Prekecali sme s ním viac ako hodinu. (Vraj už sedem rokov jazdí do Grécka a Turecka.) Pred chvíľou sme dojedli posledné zásoby jedla. Už by som išla spať, ale asi bude lepšie počkať, čo za ľudia nastúpia v Igoumenitse. Pre istotu. Až potom si nájdeme miesto na spanie. Na palube sme zostali sami. Okrem nás je tu len jeden chlapík (?) v indiánskom ponče. Loď sa húpe stále viac. To zas bude noc!

O 22.10 hod. sa na palube ukladáme k spánku. Nevydržím byť hore, kým zastavíme v Igoumenitsi.

O 2.00 hod. kotvíme v Igoumenitsi. Na palubu prišli štyria ľudia, ale hneď zase odišli. Vyplávame. O pár minút nás z paluby vyháňa prudký dážď. Voda sa leje po palube zo všetkých strán. V momente máme mokré karimatky. Zachraňujeme, čo sa dá, a ideme sa ukryť do vnútra lode. Nakoniec sa ukladáme k spánku v kine. Spia tu aj ďalší cestujúci. Líhame si tak, aby sme sa zmestili na dve sedadlá, tie sú pri sebe, potom je chodbička.

                    28.7.2004 Zobúdzam sa na to, že nemôžem vystrieť nohy. Idem sa prejsť po lodi. Hodiny ukazujú 6.45 hod. Priplávať by sme mali okolo 8.00 hod. v Taliansku do Brindisi.

O 7.57 hod. (už zase miestneho času, teda nášho normálneho) vidno v diaľke komín nejakej talianskej fabriky na pevnine. Loď sa stále dosť húpe. Vlny na mori sú veľké, možno aj dvojmetrové, a neďaleko vidno malú rybársku loďku, ktorá sa nám chvíľami vo vlnách úplne stráca z dohľadu. Máme meškanie vyše hodiny a sme hladní. Už sa zobudili aj deti, ktoré spali na zemi v uličke medzi sedadlami kina. Aj Maco sa presunul z nepohodlných sedačiek na zem. V chodbičke už nebolo miesto, tak spal medzi sedadlami. Kino je na piatom poschodí (5. paluba), predtým sme boli na šiestom poschodí, odkiaľ nás vyhnal dážď.

O 9.35 hod. loď doplávala s meškaním 1 a pol hodiny. O 10.00 hod. sedíme v aute v lodnej garáži a čakáme, kým spustia rampu. Na každom kroku visí tabuľa Zákaz fajčenia, ale takmer každý druhý človek tu fajčí.

O 10.15 hod. sme konečne vyšli z lode a ideme hľadať väčší obchod, aby sme mohli spraviť veľký nákup. Vyrazili sme, smer Bari.

Potraviny nakupujeme vo veľkom nákupnom centre Emmezeta. Na rozdiel od Grécka, značenie ako ciest, tak aj nákupných centier, je veľmi dobré.

O 12.32 hod. sme sa najedli na parkovisku na pumpe a pokračujeme na Bari.

Za výjazd z diaľnice do mesta Pineto platíme 8,30 eur. Od vystúpenia z lode sme prešli cez jedenásť tunelov.

O 18.15 sme našli prvý kemping. Je štvorhviezdičkový. Cena je 32 eur/4 osoby na jednu noc + 10 eur za auto. V kempe je krásny bazén, ale povinné plávacie čiapky. Pri večeri sa cvičí hromadný aerobik. Pláže popri mori sú preľudnené, všade je kopa obchodov, stánkov, ľudí, hrá hudba, plážový volejbal a pod. V tomto kempe neostávame, aj keď aj pláž je piesková.

O 18.50 nachádzame ďalší kemp. Cena je 29 eur dohromady za noc (deti sme zatajili). Deti išli na pláž, my varíme večeru (kuracie prsia, hranolky, paradajkový šalát). Pri recepcii je niečo ako tanečná škola. Tancujú tam ale samé deti. Kemp sa volá Gilda. Spať ideme cca o 23.00 hod. Tešíme sa, že sa konečne poriadne vyspíme. Kemp je v meste Roseto degli Abruzi.

                    29.7.2004 Vstali sme okolo deviatej. Kým sme sa najedli, bolo jedenásť. Zaplatili sme 29,50 eur. Vyrážame, smer Ankona. Cestou sme nakúpili (cena bežného nákupu potravín bez mäsa je v Taliansku asi 27 eur). Prešli sme tu devätnástimi tunelmi za pár minút. Ideme po diaľnici s výjazdom pri Rimini, smer San Marino. Tesne pred San Marinom si na parkovisku dávame jedlo a okolo štvrtej prekračujeme hranice San Marina, ktoré je na kopci a úplne na vrchole kopca je hrad.

Od 16.30 do 18.30 chodíme po San Marine. Je tu kopa obchodov so suvenírmi, po uliciach smerujúcich k hradu chodia ľudia v historických kostýmoch, na námestí hrajú divadlo, kúsok ďalej sú potulní hudobníci a nakoniec okolo nás prešli aj kráľovskí vojaci. V čele niesli žltú vlajku, ostatní pochodovali a bubnovali. Bol to nádherný zážitok. V obchodíkoch mali pekné suveníry. Na kopec, kde je hrad, vedie dokonca aj lanovka. Vyšli sme na najvyššie prístupné miesto na hrade a odtiaľ bol krásny výhľad až na more a na okolité hory. V jednom obchode sme si kúpili ozdobu na stenu - dve masky (ako divadelné, ale z pevného materiálu) a pre babinku a babičku krásne bábiky s keramickými tvárami a nádhernými šatami. Naše masky stáli každá 7 eur a bábiky 9 eur. V jednom obchodíku bola ceduľa s českým textom: Ochutnávka zdarma, možnosť platiť aj v českých a slovenských korunách. To nás pobavilo. Spravili sme pár fotiek. Zo San Marina pôjdeme hľadať nejaký kemp.

V San Marine tankujeme plnú nádrž (cena je 1,118 eur/1 l, platíme 45 eur za 40,27 l. O 18.34 hod. San Marino opúšťame a hľadáme kemping.

O 19.57 hod. nachádzame kemp Pinarella v meste Pinarella di Cervia. Za noc platíme 35,80 eur.

                    30.7.2004 Keď sme sa včera skladali v kempe, bol tam strašný rámus. Lietali tam decká na bicykloch, vykrikovali a stále nám prechádzali cez naše miesto na stany. Keď sme rozložili stany, museli sme okolo nich natiahnuť špagát, naň sme zavesili všetky uteráky a osušky a tak nám vznikol taký akože plot. Za našimi stanmi bol ozajstný plot a za ním prívesy a veľké stany. Staršia dáma - Talianka z prívesu - chcela s nami debatovať, ale nerozumeli sme jej, tak sme ju vždy len pozdravili. Ráno sme sa zobudili už o siedmej, po raňajkách sme zbalili stany a o 9.18 hod. sme vyrazili na smer Padova.

Za diaľnicu medzi Ferrarou a Padovou platíme 3,80 eur. Od 12.32 do 13.50 hod. prezeráme Padovu. Krásne námestie, okolo neho voda, popri vode do kruhu množstvo sôch. Väčšina kostolov je zatvorená. Potom sme ale našli kostol San Antonio a ten je otvorený. Hlavný chrám je zdobený veľmi chudobne, ale bočné lode (kaplnky) sú krásne. Za parkovisko platíme 1 euro za hodinu priamo v centre na námestí.

O 13.50 hod. vyrážame smerom na Benátky. ,,Obedujeme“ pred obchodným domom Famila, o 15.19 hod. odchádzame.

Do Benátok vedie jediná cesta, niečo ako most nad morom. Parkujeme v garážach na Plazza di Roma. Za parkovanie chcú 19 eur a parkovať môžeme 24 hodín. Ak sa parkuje kratšie, cena sa nemení. Za záchody tu vyberajú 0,60 eur. Parkujeme na desiatom poschodí. Oproti garážam je zastávka lodí (premávajú tu ako mestská doprava, ako u nás električky, každá má svoje číslo a trasu).

Kupujeme si lístok na loď na Canal Grande, stojí 5 eur/1 osoba (aj deti), a nastupujeme na loď - linka č. 82. Lístok platí 90 minút. Po asi štyroch zastávkach vystupujeme a pešo pokračujeme úzkymi uličkami a mostíkmi k námestiu San Marco. Námestie je presne také, ako ho vždy všade popisujú. Plné holubov a turistov (holubov je viac). Je už 17.05 hod. a Chrám sv. Marca je otvorený len do 17.00 hod, takže nám zavreli bránu pred nosom. Prezeráme si námestie, robíme pár fotiek (fotili sme aj z lode) a zasa nastupujeme na loďku (lístok je prestupný) a vezieme sa ešte ďalšie dve zastávky. Potom si ale uvedomujeme, že lístky nám platia už len 35 minút, a tak nasadáme na loďku č. 1 a plavíme sa smerom späť ku garážam.

Vystupujeme tesne najkrajšom benátskom moste Ponte di Rialto. Odtiaľto už ideme ďalej pešo. Uličky sú veľmi úzke, miestami nie sú širšie ako 1 meter. Všade sú obchodíky, reštaurácie a kopa turistov (stretávame aj Slovákov). V uličkách sú našťastie smerové tabule s názvami, kam vedú, a tak, aj keď ideme ako v labyrinte, ku garážam trafíme bez problémov. Niektoré uličky sú priechodné normálne, cez tie, v ktorých je voda, musíme chodiť po mostíkoch. Všade sa plavia gondoly. Sú štíhle, dlhé, čierne so zlatými ozdobami na sedadlách. Gondolieri sú oblečení v pásikavých červeno-bielych tričkách. Zablúdili sme aj do ulice, kde nás voda nepustila ďalej, a tak sme sa museli vrátiť k najbližšiemu mostu a ísť inakade. Aj stanica v Benátkach je veľká.

Po vode v uličkách plávajú okrem gondol a mestskej lodnej dopravy aj rôzne motorové člny. Do prístavu plávajú aj trajekty, ale svojím moderným vzhľadom kazia a narúšajú historické Benátky. V jednej z uličiek si kupujeme ovocné poháre. Jeden stojí 1 euro. Je to dvojdecový pohár a v ňom kúsky červeného a žltého melónu, kúsok kiwi a ananásu. Perfektne to osviežilo. Nakoniec sme sa vrátili ku garážam. Volali sa Comunale Garage.

O 19.20 opúšťame Benátky a smerujeme k Udine, kde prespíme. Za diaľnicu platíme 6,20 eur.

O 21.30 nachádzame kemping. Už cestou po diaľnici sa pred nami vynorili prvé kopce a pod nimi je tento kemp. Volá sa Ai Pioppi. Zostávame na jednu noc. Cena je 24 eur. Kemp je v meste Gemona del Friuli.

31.7.2004 Budím sa o pol siedmej ráno, ostatní ešte spia. Spalo sa dobre. Nebola ani zima, ani teplo. Kemp je čistý, tečie teplá voda. Sme medzi dvomi špicatým skalnatými kopcami. Po raňajkách vyrazíme smerom na Tarvisio a potom do Rakúska.

O 10.43 hod. platíme 24,20 eur a opúšťame kemp. Cesta vedie údolím rieky Tagliamento, dole je koryto rieky, okolo sú hory, medzi nimi krížom-krážom mosty: najstaršia železnica, novšia železnica a najnovšia železnica, diaľnica aj cesta prvej triedy. Diaľnica aj železnice prechádzajú množstvom tunelov, sú viac v tuneli než vonku. Vidíme aj vodou postŕhané domy či most, ale aj zrútenú podmytú cestu. Z jedného kopca sa valí vodopád (má tri poschodia skál).

Od 13.50 do 15.50 hod. obedujeme v lese.

Tankujeme. Za benzín platíme 21 eur (0,984 eur/1 l). Hranice medzi Talianskom a Rakúskom sú bez problémov, nikde nikoho. Za diaľničnú známku platíme 7,60 eur a platí desať dní. Cesta domov ubieha hladko až po Graz. 26 km pred Grazom sa dostávame do niekoľkokilometrovej zápchy a zdržanie máme dve hodiny. Bolo to z dôvodu opravy a výstavby cesty. Obmedzenia tu budú trvať celý rok 2004. Vďaka zdržaniu prichádzame domov až nadránom. Pri Viedni nás zdržal ešte hlad (boli sme v McDonalde). Všetky ostatné obchody sú v sobotu a v nedeľu v Rakúsku zatvorené.

                    1.8.2004 O 0.38 hod. sme šťastne dorazili domov!

Celkovo sme prešli 5 919 km.

Prejazdili sme 317,88 l benzínu za 9 130 Kč.

Za ubytovanie sme dali dokopy 14 295,50 Kč.

Za trajekty 12 995,50 Kč.

Poplatky za cesty nás vyšli na 2 732,50 Kč.

Poistenie: 1 176 Kč (štyri osoby, z toho dve deti).

Ostatné (potraviny, vstupné, darčeky, pohľadnice a podobne): 18 904,50 Kč.

Celkové náklady: 59 241 Kč.